Homília - 16.5.2010

7. veľkonočná nedeľa (C)
Zjv 22,12-20
Autor: Karol Moravčík

Pred týždňom som začal svoj príhovor poznámkou, že v dnešných časoch sme priveľmi zameraní na prítomnosť. Pamäť na minulosť je slabá a túžba pripravovať budúcnosť temer nijaká. Asi to súvisí s tým, čo psychológovia hodnotia ako neochotu dnešnej mladej generácie dospieť. Keď sa kedysi povedalo deťom: „Správaš sa ako dospelý“, znelo im to hrdo. Dnes by sa možno uškerili. Lebo byť dospelý znamená dnes pre mnohých byť nemladý a nudný.

Je zodpovedné za neochotu dospieť a pripravovať budúcnosť aj naše kresťanstvo? Môže sa zdať, že nie. Pozrime sa však na slová z knihy Zjavenia proroka Jána, ktoré sme dnes čítali. Všimli sme si, o čom sú tieto slová? Sú o horúcej túžbe po tom, čo má prísť. Prísť má Ježiš, nazývaný v tomto texte: „Prvý a Posledný, Alfa a Omega, Počiatok a Koniec“. Tieto mená sú vlastne mená Božie, lebo len Boh je „Prvý a Posledný“. V istom zmysle však prešli na Ježiša, povýšeného k Bohu. Túžbu, aby prišiel, vyslovujú či priam kričia kresťania, ktorí sú v tomto texte nazývaní tiež zvláštne: „Duch a Nevesta, ten, čo počúva a žízni“. Obsah túžby je vyjadrený stručne: Príď, Pane Ježišu!

Kresťanstvo sa podľa svedectva z knihy Zjavenia predstavuje ako nástojčivé vyjadrovanie a prežívanie túžby po budúcnosti. Nie po hocijakej budúcnosti, ale budúcnosti, ktorá nesie Ježišovo meno a nastáva ako obnova sveta v jeho mene. Kresťania, ktorí volajú, aby prišiel, sú menovaní ako ľudia, čo počúvajú Boha a sú smädní po lepšom živote. Tiež sú označovaní za ľudí Ježišovho Ducha a za nevestu, ktorá sa teší na ženícha: „Duch a Nevesta volajú: Príď.“ Je to vskutku zaujímavé, čo si mysleli kresťania celkom na počiatku – pokladali sa za ľudí Ježišovho Ducha a jeho Nevestu. Nevesta je žena, ktorá vie, že ju muž veľmi ľúbi. Láska predpokladá dôvernejšie poznanie a poznanie v láske človeka mení. Ľudia, ktorí sa ľúbia, sú po istom čase zmenení, začnú mať blízke zmýšľanie, spoločného ducha. V tomto zmysle sa prvotná cirkev označuje za ľudí, ktorí sú voči Ježišovi ako nevesta a ľudia jeho Ducha.

Vieme si dnes prestaviť, že by sme seba v cirkvi vnímali ako mladé zaľúbené dievča, ktoré sa nevie dočkať, kedy pôjde za nevestu a príde si po ňu ženích? Situácia nevesty je situácia človeka, ktorý už vie, že má istotu lásky. Zároveň ide o lásku, ktorá nestačila zostarnúť a skoro všetko má pred sebou. A tiež ide o situáciu, kde sa už zaľúbená dvojica len nezabáva a nehrá, ale prijíma zodpovednosť za svoju lásku. Odkedy sme v kresťanstve opustili túto predstavu nevesty čakajúcej na Ježiša ako svojho ženícha a prijali sme skôr predstavu cirkvi ako starnúcej matky a učiteľky, ktorá už všetko vie a má za sebou, akosi sme stratili aj radosť z príchodu budúcnosti. Nečakáme Ježiša, že príde, ale tvárime sa, že ho máme ho vo vrecku ako návod na použitie. Pohoršujeme sa nad postmoderným svetom, že sa len baví a že mládež neberie život vážne, ale ako alternatívu neponúkame dobrodružstvo na „svadobnej ceste“ s Ježišom, ale často len suché poučenia. V týchto dňoch slávi naša cirkev tzv. mediálnu nedeľu. Pri tejto príležitosti prišiel na Slovensko Juraj Török, slovenský kňaz žijúci od r. 1950 v zahraničí. Má asi 80 rokov. Nedávno som ho videl v televízii. Boli tam s ním traja mladí kňazi, čo úradne zastupujú našu cirkev v médiách. Títo mladíci pri ňom vyzneli ako nepružní starci. Juraj Török rozprával s nadšením o II. vatikánskom koncile. „To, čo potrebujeme, je návrat ku koncilu, k jeho duchu. A čo je ten duch? Nešíriť predpovede o úpadku, nebáť sa budúcnosti, prestať moralizovať a odovzdávať ľuďom to, čo dával Ježiš – pochopenie a lásku...“ Článok o ňom v slov. katolíckych novinách, ktorý napísal jeden z tých, čo s ním rozprávali v televízii, je len slabý odvar dojmu, ktorý robí starý pán naživo.

Obnovme si aj my pôvodnú skúsenosť s Ježišom ako s našou najväčšou láskou a naším ženíchom, ktorý nás pozýva na spoločnú cestu životom. Nech je skúsenosť s ním pre nás taká silná, že kvôli nemu budeme schopní všetko ostatné opustiť a všetky ostatné životné štýly „pustiť k vode“. Nech je to naša skúsenosť poznania a lásky, ktorá zostane mladá a plná budúcnosti. Preto voláme: Pane Ježišu, príď!