Homília - 9.5.2010

O nás, dnešných ľuďoch, sa hovorí, že žijeme len pre prítomnosť, akoby sme ani nevnímali, čo bolo a čo príde. Tiež sa hovorí, že doba je rýchla a ľudia sa príliš ponáhľajú. Niečo na tejto kritike bude, lebo máme síce mobily, počítače, autá a lietadlá – technické prostriedky, o ktorých sa ešte nedávno ľuďom ani nesnívalo – ale času viac nemáme. Skôr menej. Samo to, čo by nám čas malo šetriť, nás poháňa, aby sme sa snažili čas čím viac využiť, a to až tak, že naozaj žijeme bez toho, aby sme vládali sledovať, čo bolo a čo príde. Ale ako potom môžeme mať ešte niečo z toho, čo je?

Na dnešnom čítaní z knihy Zjavenia proroka Jána si môžeme všimnúť, ako prvotní kresťania neodtŕhali minulosť, prítomnosť a budúcnosť, ale ich vzájomne prepájali. Chápali, že prítomnosť sa nežije len pre dnes, ale slúži tvorbe budúcnosti, a táto budúcnosť zasa nie je celkom nová, ale je premenenou prítomnosťou a minulosťou. Prorok vidí budúci svet ako nový Jeruzalem, ktorý si nesie z minulosti to najlepšie – skúsenosť synov Izraela s Bohom. Preto sú na bránach napísané mená dvanástich izraelských kmeňov. K tej skúsenosti sa pridáva aj novšia skúsenosť Baránka teda Ježiša Krista a jeho apoštolov. Preto sú ich mená, život a skúsenosť zabudované do základných kameňov nového mesta.

Spomínal som minulú nedeľu, že za knihou Zjavenia proroka Jána (podobne ako za evanjeliom sv. Jána) je skúsenosť kresťanov rímskej ríše, ktorí boli zväčša pohanského pôvodu. Vo svojej viere sa už nedržia židovského zákona, ale držia sa skúsenosti židovskej viery. Odborníci na biblické spisy vedia, že pre obraz nového Jeruzalema v knihe Zjavenia bol vzorom obraz mesta a chrámu, o ktorom písal starozákonný prorok Ezechiel (kap. 40-48). Na rozdiel od Ezechiela kresťanský prorok ohlasuje, že nový Jeruzalem už nebude mať chrám, lebo jeho chrámom je sám Boh a Baránok (Kristus). Táto zmienka odkazuje na Ježišove slová, ktoré podľa Jánovho evanjelia vyslovil v rozhovore so samaritánskou ženou: „Prichádza hodina – a už je tu – keď praví ctitelia (Boha) budú sa klaňať Otcovi v duchu a pravde.“ (Jn 4,23) Priestorom Božieho pôsobenia má byť teda človek sám, pravý ctiteľ Boha, ktorý Boha úprimne počúva a chce plniť jeho vôľu. Nie však ako osamelý jedinec, ale ako občan svätého mesta, teda uprostred ďalších ľudí, s ktorými nasleduje Kristovo slovo a príklad: „ Kto ma miluje, zachová moje slovo; ja a Otec prídeme k nemu a budeme u neho bývať.“ (Jn 14,23) Mesto, o ktorom hovorí prorok ako o novom Jeruzaleme, je teda spoločenstvom ľudí, ktoré nesníva o lepších politikoch alebo večnej mladosti alebo pohodlí pre všetkých a pod., ale spoločenstvom, ktoré oslovené vzkrieseným Kristom spolupracuje s Bohom na premene sveta.

Táto spolupráca s Bohom má viacero podôb. V strede je Boh a Baránok, teda Boh, ktorý sa nám stal blízky vďaka Ježišovi. Preto modlitba ako počúvanie Boha predchádza a sprevádza kresťana v jeho práci i v osobnej láske. Činnosť, ktorá vychádza z takejto modlitby, nie je len naháňaním sa za plynúcim časom, ale napĺňaním času. Vtedy nemilujeme preto, aby nám neutiekla mladosť, ale preto, aby sme dali životu trvalú platnosť. Vtedy nepracujeme preto, aby nám neutiekli peniaze, ale preto, aby sme aspoň o kúsok učinili svet (ten náš malý i ten veľký) spravodlivejším a lepším. A napokon v takomto chápaní nezomierame preto, lebo máme smolu alebo sa nám už nechce žiť, ale preto, aby sme prešli do nového života, ktorý nám pripravil Boh.

V našom kostole máme dnes vzácnu príležitosť zablahoželať jednej našej priateľke k stým narodeninám. Pre mnohých ľudí je to atrakcia – niekto sa dožil sto rokov! Pre mňa to nie je zaujímavosť, ale zážitok toho, ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť patria spolu. Starší človek sa už nikam nenaháňa, neprosí už veľmi ani o zdravie – vie, že tu nebude naveky. Túži už len po láske – tej ľudskej i božskej, a tým sa nám stáva pamätníkom toho jediného, čo napokon potrebujeme. Želám nám všetkým, aby táto láska ľudí a láska Božia bola tým jediným, čo nepremeškáme a uchováme si navždy.