Homília - 18.4.2010

3. veľkonočná nedeľa (C)
Jn 21,1-19
Autor:Karol Moravčík

Po tieto dni si naša cirkev pripomína 60 rokov od vypuknutia jej veľkého prenasledovania. Prenasledovania trvali celé desaťročia, ale komunistická vláda sa zvlášť nenávistne voči cirkvi prejavila na jar r. 1950. Vtedy prepadli a vyrabovali všetky kláštory v Československu a rehoľníkov uväznili. Tiež zakázali celú gréckokatolícku cirkev, vzali jej všetky kostoly a majetok, kňazov uväznili a ich rodiny poslali do vyhnanstva. Koľkí vtedy z našich ľudí obstáli a koľkí zradili? Medzi kňazmi sa kedysi hovorilo, že zradcov medzi nami je presne toľko ako medzi apoštolmi – jeden z dvanástich. Neviem, možno to tak je, možno nie. Ale aj dôvod na zradu či zapretie je rôzny. Niekto je jednoducho slabý človek a pod tlakom nevydrží.

V jednej prípravnej skupine na birmovku naši mladí priatelia premýšľali, ako to bolo s Petrom, prečo zaprel. Bol to hriech? Myslím, že áno. Vo všetkých štyroch evanjeliách sa píše o jeho zapretí, v troch sa aj zdôrazňuje: „A vyšiel von a horko zaplakal...“ (Mt 26, 75) V Jánovom evanjeliu sa nepíše priamo o jeho plači, ale spomína sa príbeh pri tzv. Tiberiadskom mori. Príbeh začína tým, že apoštoli sa vrátili k svojej pôvodnej práci. Oni boli rybári, tak šli chytať ryby. Uprostred ich práce sa im zjavil vzkriesený Ježiš, aby ich neúspech zmenil na úspech. Príbeh vrcholí zvláštnym skúšaním Petra – Ježiš sa ho opakovane pýta, či ho miluje.

Predtým tri Petrove zapretia a teraz tri Petrove vyznania lásky k Ježišovi. Ježiš odpovedá na Petrovo vyznanie poverením: Staraj sa o mojich ľudí. Ak čítame naše evanjeliá aj ako svedectvá o skúsenosti kresťanov (druhej a tretej generácie) s Ježišom žijúcim u Boha a súčasne pôsobiacim v ich živote, tak príbeh o zjavení sa Ježiša pri rybolove nám hovorí, že s Ježišom sa možno stretnúť uprostred obyčajnej práce. Stretneme ho však takpovediac na druhej strane nášho neúspechu – vtedy, keď sa nám nedarí, začujeme ponuku urobiť niečo inak... A dostaví sa úspech. Nie ako náhoda, ale ako následok toho, že dáme na jeho slovo. Ježiš požehná našu prácu s ľuďmi a pre ľudí. Kto sa venuje ľuďom, aj keď sa nedarí, komu záleží na dobre ľudí, aj keď sa nejavia vďační, zažije úspech. Zažije, že sa to oplatí. A slabý, na zapieranie náklonný vodca opakovane vyzná lásku. Chlap lásku nevyznáva až tak citovo, skôr prakticky. Také vyznanie znamená, že sa nevzdáva, že sa z boja neuteká. Takto vyznáva aj Peter lásku k Ježišovi: Dám sa ti opásať a pôjdem.

U našich predkov niekoho opásať, dať mu opasok, znamenalo, že ho urobili rytierom, bojovníkom. Dali mu opasok a na ňom meč. V prenesenom zmysle slova „byť opásaný“ znamenalo byť pripravený, nezradiť a nezaprieť a bojovať za dobrú vec. Poučení Petrovým príkladom však treba povedať, že takéto opásanie, pripravenosť nepríde len tak. Predchádza tomu zápas so sebou samým. Áno, keď Peter zaprel, bol to hriech, a myslím, že veľký. Ale dôležitá je tá poznámka, že Peter horko zaplakal, že trpel svojím zlyhaním. Zároveň zostal s priateľmi, nevzdával to. A Ježiš sa mu mohol zjaviť a začať s ním nanovo. Skutočná dospelosť a skutočná čnosť prichádza naozaj až po skúške, často až po nejakom zlyhaní. Podmienkou však je, že si zlyhanie neschválime, ale oplačeme.

Z veľkého prenasledovania cirkvi pred 60 rokmi sa zrodilo veľa dobrého, lebo preskúšalo charaktery. Kňazi gréckokatolíckej cirkvi nezrádzali, a to ani z obavy o svoje rodiny. Obstáli i mnohé rehole na Slovensku. Po rokoch vo väzeniach rehoľné sestry a bratia mohli pracovať len vo fabrikách a na poliach. Niektorým rehoľným sestrám dovolili pracovať s chorými, ale len tam, kde nikto nechcel ísť, napr. v domovoch pre mrzákov a choromyseľných. Napriek tomu bolo vtedy dosť mladých ľudí, ktorí sa k nim tajne hlásili a išli s nimi do nebezpečnej spolupráce. Dnes sa situácia zmenila. Cirkev nie je prenasledovaná, ale akoby sme sami nevedeli, akú dnes máme dať odpoveď Ježišovi. Na tú otázku, ktorú kedysi nepoložil len Petrovi, ale aj nám: Miluješ ma, záleží ti na mojej veci? Pri zvážení našej odpovede sa až tak nepýtajme, prečo niekto zaprel, ale skôr – čo pre nás znamená nezaprieť, čo pre nás znamená nanovo začať, čo pre nás znamená vyznať lásku Bohu i ľuďom, a to nielen slovom, ale aj celým naším životom.