Homília - 5.4.2010

Veľkonočný pondelok
Sk 2,22-32
Autor: Karol Moravčík

O Veľkej noci ma prinútia premýšľať vždy ešte pred sviatkami prosby miestnych „svetských“ médií, aby som im niečo povedal či napísal do ich sviatočného programu. Snažím sa im povedať vždy niečo také, čo nie je len náboženské, ale všeobecne ľudské. Toho roku som premýšľal o otázke, ako sa dá Veľká noc vôbec prežívať ako „veľká“, keď – zdá sa – si už v našej kultúre veľké ciele nekladieme. Niektorí intelektuáli už dlhší čas aj označujú naše časy ako „koniec veľkých príbehov“. Tým myslia, že mnohí ľudia sa neusilujú o nič, čo by presahovalo rámec ich súkromného života, a ešte aj v rámci toho súkromia akoby šťastie hľadali len v tých najprimitívnejších veciach. „Veľkým príbehom“ v našej európskej kultúre bola napr. viera v lepšiu budúcnosť v mene ľudských práv – rovnosť, bratstvo, sloboda. Takým „veľkým príbehom“ bol aj sen o sociálnej spravodlivosti . Z toho kedysi vznikli aj moderné politické strany: zápas o slobodu a zápas o sociálnu spravodlivosť. „Veľkým príbehom“ bolo však predovšetkým kresťanstvo. V ňom nejde len o jednotlivca, ide aj o zmenu sveta, o Božie kráľovstvo. Pre „veľké príbehy“ boli ľudia ochotní strádať i zomierať. Z rôznych dôvodov však tieto príbehy (viery) stratili svoju príťažlivosť a autoritu.

Čo zostalo? - Malé príbehy, ktoré sa týkajú súkromného života (aby som doštudoval, aby ma niekto ľúbil, aby som bol zdravý...). Akoby sme už nevideli, že naše súkromné životy sa nedajú žiť bez určitého zázemia, pozadia, viery, bez nejakého väčšieho príbehu. Taliansky spisovateľ Umberto Eco nedávno v jednom svojom fejtóne porovnal návštevnosť internetových stránok zameraných na sex a stránok s kresťanskou tematikou. Náboženské stránky na internete tiež nie sú na tom zle s návštevnosťou, ale na sex nemajú ani zďaleka. Nejde o to, aby sme sa divili nad tým, že ľudí zaujíma sex. Trápne však je, akým ohlupujúcim spôsobom ho v súčasnosti vnímame. Podobne sa nedávno vyjadril spisovateľ Ivan Kadlečík: „Jazyk každého a všetko prezradí. Aj to, že sa stratila hranica medzi posvätným, vznešeným, noblesným, sviatočným, a banálnym, triviálnym, všedným...Už si neprečítaš o priateľstve, hrdinstve, šľachetnosti, vernosti a ľudskej dôstojnosti. Dozvieš sa však všetko o úchylných i prirodzených telesných funkciách...“ Kadlečík je aj hudobný umelec, Veľkú noc, veľký príbeh prežíva cez hudbu: „Muzika rozlišuje a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne ako svetlo a nie ako tma hrobu.“ (O čom rozprávajú sviatky?, in: SME, 3.4.2010.)

Máme teda dnes pred sebou spoločnú úlohu – nielen oživiť kresťanskú vieru, cirkev.., ale ešte prv vieru vo „veľký príbeh“. Kresťanská Veľká noc nie je predsa možná bez „veľkej“ viery, veľkého ideálu (hrdinstva, šľachetnosti, ľudskej dôstojnosti...). Určitou nádejou je, že „veľká viera“ sa často rodí na pozadí veľkej prehry, depresie. Tak to bolo aj v Ježišovom prípade. Povedané slovami Petra z dnešného biblického čítania: „Ježiša Nazaretského ste zmárnili, rukou zločincov pribili na kríž... Tohto Ježiša ale vzkriesil Boh a my sme toho svedkami.“ (Sk 2,23.32) „Koniec veľkých príbehov“ je veľká prehra našej ľudskosti, čosi ako jej ukrižovanie. Asi je za tým doznievanie našich prehier z obdobia totalít 20. stor. a iste aj nezvládanie nových technických možností.

Na tento úpadok treba zareagovať podobne ako zareagovali Ježišovi učeníci na jeho smrť. Tou smrťou boli zronení, ale nezmierili sa s ňou, lebo Ježišov „veľký“ príbeh si zamilovali. Preto mohli zažiť vzkriesenie ako nečakaný Boží dar. Aj z našej strany sa čaká niečo podobné: Nezmieriť sa s ukrižovaním svojej lásky, svojej viery, svojej ľudskosti – svojho „veľkého“ príbehu.