Homília - 25.12.2009

Vianočné sviatky sú pre nás zväčša spojené s veľkými prípravami. Túžime mať na sviatky všetko veľmi pekné. Vianoce sa nám v našich predstavách javia ako niekoľkodňový výlet do krásnej krajiny, v ktorej máme zažiť niečo, čo nám chýba doma – vo všednom živote. Môžu nám to však Vianoce naozaj poskytnúť? Môžu, ale len vtedy, ak si nezamieňame rám s obrazom. V jednom kostole som videl zavesené zreštaurované rámy, ale bez obrazu. Miestny farár našiel staré rámy na povale, dal ich opraviť a potom zavesiť do kostola – také prázdne, bez obrazu. Možno aj ako výzvu: Naplňme naše rámy, naše túžby, naše sny realitou! 

Čo tvorí vianočnú realitu, skutočný obsah Vianoc? Ak naše tradície a zvyky (jedlo, ozdoby, piesne, darčeky) tvoria orámovanie Vianoc, ich skutočný obsah tvorí posolstvo Ježiša Krista o možnosti nášho nového života – nielen na pár dní, nielen ako nereálny sen, ale ako sen uskutočniteľný. V úvode k listu Hebrejom (z ktorého sme dnes čítali pri hlavnej bohoslužbe) autor tohto listu píše, že Boh sa k nám prihovára rozličným spôsobom, ale najväčšmi sa nám prihovoril cez svojho Syna. Synom sa tu myslí Ježiš ako Kristus a Pán. Preto Pán, lebo ako vznešene píše autor listu – Boží Syn je akoby odblesk, odraz Božej slávy, v ktorom sa nám Boh ukázal nie fyzicky, ale vo svojom slove pre náš život. V ňom poznávame ako žiť i ako zomrieť, aby život bol životom a aby sa naše sny stali skutočnosťou. 

List Hebrejom vznikol v období druhej či tretej generácie (po apoštoloch), ktorá zo svojho kresťanstva nemala veľa svetskej radosti. Kresťania boli Rimanmi i židmi odmietaní a ponižovaní, mnohí pre svoju nádej v Kristovi prišli o majetok i o život. Autor listu Hebrejom sa snažil reagovať na túto tiesnivú situáciu. Chcel odpovedať zvlášť na otázku, ako je to s tou našou nádejou v Kristovi. Je Kristus naozaj náš Pán a Spasiteľ? Odpovedal tak, že Ježiša porovnával s anjelmi, prorokmi i s najväčším prorokom Mojžišom, aby napokon povedal: Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky (Hebr 13, 8). Preto nehľaďme na vonkajšie ťažkosti, ale na osobnú skúsenosť s Kristom. Nie pohanskí filozofi (pri všetkej úcte), nie ezoterické orákulá (veštiarne ako napr. v Delfách), ale Kristus nám dáva skúsiť, čo nás v živote čaká a ako zvíťaziť nad zlým. 

Oprava starého vianočného rámu nestačí. Tak ako to kedysi vysvetlil kresťanom v Ríme autor Listu Hebrejom, aj pre nás platí, že potrebujeme obnoviť obsah našej nádeje. Kto nám pomohol zmúdrieť, kto zasial do nášho srdca nádej, kto nám dal silu k láske uprostred zlých skúseností vo svete? Bol to Boh, ktorý k nám prehováral ústami svojich prorokov, bol to Boh, ktorý sa k nám prihovoril ústami a životom Syna. Od slávneho maliara Marca Chagalla pochádza obraz s názvom „Žid“. Na obraze vidno schúleného žida, ktorý si mocne oboma rukami pridržiava na hrudi tóru – zvitok Božieho zákona. Drží si na srdci to, čo je stredom jeho života, čo najväčšmi napĺňa jeho život. Niečo podobné platí aj pre kresťana. – Držím sa Božieho slova, držím sa toho, ktorého ústami Boh prehovoril. Teším sa z neho a ďakujem mu, lebo on sám, nie zvyky okolo neho, je najlepšou odpoveďou na moje sny a túžby. V spolupráci s ním sa naše sny stávajú realitou. Je azda každý sen len klamlivým preludom? – pýta sa v závere svojej najnovšej knihy teológ Hans Küng. (Was ich glaube, München 2009, 312-314.) A odpovedá citátom od arcibiskupa Héldera Camaru z Recife v Brazílii, ktorý počas svojho života patril k najvýznamnejším osobnostiam katolíckej cirkvi: „Keď niekto sníva sám, zostane to len snom. Keď však snívame všetci spoločne, náš sen sa stáva skutočnosťou.“ 

Kto s Vianocami spája len svoj malý sen o šťastí, asi sa mu nikdy nesplní. Kto však s Ježišom sníva o Vianociach ako skúsenosti pokoja a lásky medzi ľuďmi a národmi, začína siať semienka jeho uskutočnenia. 81-ročný Hans Küng dodáva: „A čo čaká mňa? Dúfam, že aj pre mňa jestvuje ukončenie všetkých protivenstiev a prebývanie v harmónii a pokoji a na konci účasť na tom, čo sa v celej kresťanskej tradícii nazýva visio beatifica (blažené videnie). Apoštol Pavol túto víziu v Prvom liste Korinťanom vyjadril takto: Proroctvá pominú, jazyky zamĺknu a poznanie prestane. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné... A tak teraz ostáva viera, nádej a láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska... (1 Kor 13, 13) V tom sa mi naplní, tak dúfam, čo verím“, končí svoju výpoveď o svojej osobnej viere veľký mysliteľ našej doby. Prajem nám všetkým, aby sme sa týmto smerom dívali a snívali aj my a dožili sa raz tiež naplnenia našich snov, našich skutočných Vianoc.