Homília - 6.12.2009

Nedávno sa ma jeden priateľ spýtal, čo si myslím o plagátoch, na ktorých niektorí ľudia bojujú proti skazenému Západu. Títo ľudia sami seba predstavujú ako záchrancov kresťanskej civilizácie... Nuž, najprv treba podotknúť, že v civilizačnom a vlastne aj v politickom význame sme aj my Západom, a to so všetkými hriechmi i čnosťami. Ale zaujalo ma niečo dôležitejšie: Takéto letáky, čo popisujú len úpadok a skazu (a zasa nie na sebe, ale na druhých), takéto vyjadrenia, čo sa tvária ako kresťanské, nemajú nič spoločné s duchom kresťanstva, lebo len poukazujú na skutočné či domnelé hriechy, ale neukazujú na záchranu, nevedú k radosti, len prehlbujú znechutenie a malomyseľnosť. 

Porovnajme si tieto znechucujúce vyjadrenia s vyjadreniami dnešných biblických čítaní. Starozákonný prorok volal: Jeruzalem, odlož svoj smútok, povstaň a pozri sa, ako Boh oslobodí svoj ľud! Podľa dnešného evanjelia Ján Krstiteľ ohlasoval pokánie, ale nie preto, žeby videl prichádzať skazu, ale Boha a jeho záchranu. Povzbudzujúco písal aj apoštol Pavol v úvode do Listu Filipanom. Nezačal tým, žeby poukazoval na hriechy iných, ale začal vďakou za ľudí, ktorým píše, a radosťou z nich. Všetky tieto adventné texty ohlasujú, že niečo sa má stať, že na niečo dôležité sa treba pripraviť, že svet, v ktorom žijeme, nie je dobrý – veď potrebuje pokánie, ale všetko je to ohlasované nádejne, povzbudzujúco, pozýva nás to k radostnému očakávaniu príchodu Boha do nášho života. 

Zostaneme aj dnes s apoštolom Pavlom. Pavol navštívil mesto Filipy (Phílippoi) asi r. 50 po Kr. a založil tam vôbec prvú kresťanskú obec v Európe. V tej dobe žili v meste najmä domáci Macedónci a Rimania, zvlášť vojaci (vyslúžilci) so svojimi rodinami. Židov bolo v meste málo. Zaujímavé je, že poprednú úlohu medzi filipskými kresťanmi mali ženy. Pavol napísal list do Filíp asi r. 56 z Efezu, keď bol vo väzení. V liste nerieši veľké problémy, je to vyslovene osobný list priateľom a priateľkám, ľuďom, ktorým Pavol dôveroval a z ktorých sa tešil. Z dnešného úryvku sa dozvedáme, že ľudia, čo uverili v Ježiša vo Filipách, mali od počiatku „účasť na evanjeliu“ (Flp 1, 5). Znamená to, že si osvojovali jeho obsah, ale aj to, že ho vytvárali, odovzdávali, žili. Pavol sa za týchto ľudí modlí, aby rástli v láske, ktorá bude spojená s poznaním a zdravým rozlišovaním vo viere. Možno to tak povedal preto, aby sa vyhlo dojmu, že stačí nejaké nadšenie Kristom, akási snová zaľúbenosť, ktorá  sa ľahko rozplynie bez kontaktu s reálnym životom. Viera má byť zacielená na „deň Kristov“, na Kristov advent (príchod). Toho sa možno dožiť vtedy, ak sa naša viera prejavuje ovocím spravodlivosti. Na čo Pavol myslel, sa dozvieme z pokračovania jeho listu, kde spomína svoj pobyt vo väzení. Som tu, píše Pavol, a všetci vedia, že je to pre evanjelium. Vďaka tomu, mnohí kresťania dostali odvahu hlásať Božie slovo. Pavol spomína, že niektorí hlásajú evanjelium z lásky, ale nájdu sa aj takí, čo zvestujú Krista z hašterivosti a závisti, neúprimne... Keď si spomeniem na šíriteľov zlostných letákov voči Západu (ktoré som spomenul v úvode), zdá sa, že táto možnosť – odvolávať sa na Krista a pritom byť hašterivý – nevymizla. Viera, ktorá privoláva Pánov príchod, však nemôže byť hašterivá, zlostná, ale môže byť len povzbudzujúca, dodávajúca odvahu; len tak bude ovocím spravodlivosti.  

Keď premýšľame o Pavlových slovách, premýšľame o Ježišovom evanjeliu iným spôsobom, ako keď čítame len samotné evanjelium. V Pavlových listoch sa stretávame s rozvinutým, aktualizovaným evanjeliom. Pavol ho aktualizoval v stretnutí s pohanmi, s pohanskou kultúrou. Nám sa kladie otázka, ako aktualizujeme evanjelium v stretnutí s dnešnou kultúrou, s naším súčasným prostredím... Keď vytrhávame jeden výrok od predchádzajúceho pápeža zo súvislostí a kritizujeme dnešnú kultúru len ako „kultúru smrti“, to nie je aktualizácia evanjelia, ale nanajvýš to Pavlom spomenuté hašterenie. Nemali by sme radšej premýšľať, ako aktualizovať evanjelium tak, aby aj dnes vyznelo ako „kultúra života“? Kultúra, v ktorej sa radi nájdu naši dnešní pohania a ateisti tak, ako sa kedysi našli doma v evanjeliu grécki a rímski pohania?  

Všetci, ktorí sa tešíme z evanjelia, všetci, ktorí sa učíme láske a spájame ju so zdravým rozumom, všetci, ktorí sa nedívame na okolitý svet s hnevom, ale s láskou (i keď často kritickou láskou), šírime evanjelium a vytvárame kultúru života. A tak Boh, ktorý nás takto oslovil a povolal, nech v nás aj dokončí svoje dobré dielo a zachová nás až po deň, na ktorom jedinom záleží – deň Krista Ježiša, nášho Pána.