Homília - 8.11.2009

Na dnešnú nedeľu pred sviatkom sv. Martina, patróna Bratislavy, nám poslal pán arcibiskup list, v ktorom nám pripomína, aby sme čerpali silu z Kristovej lásky, ktorá nás urobí schopnými všimnúť si z „našej výšky“ niekoho, kto je zatlačený, kto je dolu, kto je odsotený, odkázaný na iných... 

V dnešnom evanjeliu je nám príkladom, na ktorý poukázal sám Ježiš, istá chudobná vdova, ktorá nie žobrákovi, ale do chrámovej pokladnice dala číselne malý dar, ale v skutočnosti veľký, lebo dala všetko, čo mala – celé svoje živobytie. Nemôžeme prehliadnuť, že Ježiš dáva túto vdovu do protikladu so zákonníkmi, ktorých podroboval silnej kritike. Zákonníci, tiež nazývaní učiteľmi zákona (Tóry), čestne aj rabínmi, boli od čias náboženskej reformy, ktorú vykonal učený kňaz Ezdráš (po r. 450 pred n. l.), odborníkmi na Sv. Písmo a z neho vyplývajúce zákony pre židovskú spoločnosť a pre život každého jednotlivca. Popri kňazoch tvorili v starom židovstve poprednú spoločenskú skupinu. Ježiš im až šokujúco ostrým spôsobom vyčítal nábožnosť bez lásky a teologickú kazuistiku (život z viery sa snažili vyjadriť a kontrolovať prostredníctvom presných zákonov – kázusov). 

  Nebezpečenstvo, že budeme náboženstvo vykladať a žiť z vrchu (z „našej výšky“), necitlivo voči ľuďom a nehodne Boha, je vždy prítomné. Nielen medzi židmi; my sami sa musíme pozrieť na seba, na kresťanov a našu katolícku cirkev. Aj my máme predsa svojich zákonníkov čiže cirkevných byrokratov, sudcov, právnikov,  teológov a kňazov, ktorí (povedané Ježišovými slovami) „viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23, 4).

Medzi zákonníkmi a farizejmi boli mnohí necitliví ľudia, ale vec, ktorú reprezentovali, bola dôležitá. O tú išlo aj Ježišovi: Výklad Božieho slova, Božieho zákona. Preto, keď Ježiš zákonníkov kritizoval, nehovoril, že ich treba zrušiť alebo vyhnať, ale vyzýval ich, aby zmenili svoje myslenie a konanie. Zákonníkov, teológov, kňazov napokon potrebujeme aj v našej cirkvi. Ale nie hocijakých. Meradlom toho, čo je správne pre znalcov Sv. Písma i pre všetkých kresťanov, nemôže byť kazuistika, sekírovanie ľudí predpismi (o to viac cirkevnými!), ale veľkorysý príklad chudobnej vdovy. Príklad veľkorysosti, nie úzkoprsosti. Nielen v daroch na chrám, ale v celkovom prístupe k nábožnosti, riešeniu morálnych problémov i vo vyjadreniach k politike a spoločnosti všeobecne. Taký príklad, také meradlo kresťanskej viery nám zanechal aj sv. Martin, ako aj sv. Hildegarda, o ktorej sme dnes hovorili deťom na žiackej sv. omši. Nech nás hlboko poznačia príklady ich veľkorysej lásky a pomôžu nám konať podobne!