Homília - 11.10.2009

Vo veľkých svetových náboženstvách nájdeme aj také formy životného štýlu, v ktorom sa niektorí ľudia odhodlajú žiť bez manželstva, majetku i bez úsilia o úspech v povolaní. Ľuďom, ktorí si zvolia takúto formu života, hovoríme mnísi. O čo sa mnísi usilujú, keď si nehľadajú partnera a nesnažia sa o majetok ani kariéru? Všeobecne povieme, že sa usilujú o duchovné hodnoty alebo že sa zasväcujú Bohu.

V dnešnom úryvku z evanjelia sme počuli o rozhovore Ježiša s istým človekom, ktorý sa zaujímal o podiel na večnom živote. Môžeme si všimnúť, že Ježiš pri odpovedi na jeho otázku najprv nespomínal zrieknutie sa majetku a už vôbec nie zrieknutie sa manželstva alebo vstup medzi mníchov, ale zachovávanie Božích prikázaní. Napokon, ani Ježiš neviedol mníšsky život (hoci jestvovala aj taká forma života v židovstve). Až po tom, keď sa tento človek prejavil ako schopný a túžiaci zachovať Božie prikázania, mu Ježiš ponúkol, aby získal poklady v nebi tým, že sa zbaví pokladov na zemi. 

Potrebujeme si tu vyjasniť dve témy. Najprv, čo to je mať podiel na večnom živote alebo získať poklad v nebi... A potom, čo znamená Ježišova požiadavka rozdať majetok, ako túto jeho požiadavku chápať... Nábožný žid v Ježišovej dobe mohol myslieť na získanie života v budúcnosti, na niečo ako vstupenku do Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo sa v tej dobe chápalo zvlášť kolektivisticky – ľudia sa zaujímali o to, čo majú robiť, aby sa spolu so svojimi deťmi stali členmi ľudu, ktorý získa podiel na Božom kráľovstve. Onen muž sa však Ježiša pýtal sám za seba, pýtal sa na to, čo má sám urobiť. V tom je už posun k novému chápaniu. Ide o niečo podobné, ako keď sa dnes ľudia pýtajú: Čo máme urobiť, aby sme prispeli k slušnému životu na Slovensku (v politike, ekonomike, súdnictve)? Prípadne – čo mám urobiť, aby som bol slušným človekom? Našim otázkam na rozdiel od našich predkov však zväčša chýba otvorenosť pre Boha; ak niekto aj cíti zodpovednosť za slušný život (osobný i spoločenský), ide o zodpovednosť morálnu, nejde o spoluprácu s Bohom. To však celú vec značne oslabuje. Teraz k druhej otázke: Čo znamená rozdať? Medzi kresťanmi sa podnes diskutuje o tom, či Ježiš povolal onoho bohatého človeka k nejakej forme mníšskeho života alebo požiadavku rozdať majetok nastolil ako zásadnú požiadavku pre každého, kto chce získať večný život. Osobne sa prikláňam k druhej mienke. Požiadavka platí pre každého. Nestačí zachovávať Božie prikázania. V skutočnosti totiž fungujeme tak, že aj tie Božie prikázania zachovávame až vtedy, keď spoznáme a uveríme, že láska Božia je dôležitejšia ako náš majetok, ako iní ľudia a ako kariéra. 

Skutočné zachovávanie Božích prikázaní nezostáva len pri slušnosti. Kto ich zachováva, ten najmä verí a miluje. A veriť a milovať, znamená rozdať (sa). Rozdať sa vo vzťahu, rozdať sa cez majetok, rozdať sa cez povolanie. Nie presadzovať sa vo vzťahu, ovládať cez majetok a panovať nad inými cez úspech v povolaní. Ak si pomôžeme zo skúsenosti kresťanských mníchov, všimneme si, že aj mnísi žijú chudobu rôznym spôsobom. Máme mníchov, ktorí pri vstupe do kláštora sa zrieknu všetkého osobného majetku. V spoločenstve mníchov je však o nich dobre postarané; kláštorná komunita má spoločný majetok, zväčša taký, že mních sa napr. na rozdiel od otca viacčlennej rodiny nemusí báť, kde bude spať, čo bude jesť, kto mu zaplatí štúdium, alebo čo s ním bude na dôchodku. Takýto typ kláštornej chudoby založil sv. Benedikt, ktorý chcel, aby sa mnísi živili užitočnou prácou a zveľaďovali aj ekonomicky a kultúrne prostredie, v ktorom žijú. To si vyžaduje starosť o majetok, pôdu, budovy... Máme však aj mníchov, ktorí sa nielen zriekajú osobného majetku, ale nevytvárajú ani stabilný spoločný majetok. Chcú žiť chudobu radikálne, v úplnej odkázanosti na Boha a ľudí. Tento typ chudoby sa viaže najmä na odkaz sv. Františka Assiského.  Na rozdiel od sv. Benedikta nešiel zachraňovať hodnoty rímskej kultúry uprostred barbarského sveta (čo si žiadalo vytvárať oázy stability), ale protestoval voči kresťanom, vrátane pápeža, ktorí prepadli presvedčeniu, že sebe i Bohu najlepšie poslúžime, ak sme bohatí, ak sme mocní, ak sa nás ostatní musia báť...

Ak sa pýtame, či Ježišovu výzvu treba brať doslovne, poviem, že áno, ale z hľadiska úmyslu, nie obsahu. Nejde o to, aby sme sa v každom prípade doslovne zbavili majetku, ale aby sme ho v najlepšej duchovnej tradícii pokladali za požičaný, zverený do našej správy od Boha. Kresťan, ktorý sa rozhodne žiť radikálnejšie, riskuje ako horolezec, ktorý pestuje tzv. čisté lezenie – na skalnej stene sa neistí, nepoužíva skoby, ide rýchlejšie. Ostatní kresťania sa istia (majú majetok), dôležité však je, že veľkú časť svojho majetku pokladajú za prepožičanú. Preto ho investujú aj do neziskových a solidárnych projektov. Takže platí Ježišovo slovo aj pre nás: Pozri sa, čo máš a rozdaj (sa) a nasleduj ma.