Homília - 4.10.2009

Na dnešný deň sme v našej farnosti pripravili slávnosť poďakovania za úrodu. Prečo ďakujeme aj Bohu a nielen ľuďom, nám pripomenuli slová z básne Milana Rúfusa: „Ty počuješ každú tvár, Tebe aj nemý prehovorí, a ako dobrý hospodár nasýtiš všetky svoje tvory“.

Čítania zo Sv. Písma nám dnes umožňujú poďakovať sa za Božie dary v súvislostiach, ktoré si bežne neuvedomujeme. V evanjeliu sa síce nehovorilo o prírode, rastlinkách a nemej tvári (zvierat), ale o manželoch, ktorí sa už nemajú radi. To je smutná vec a táto vec vždy súvisí aj s láskou- neláskou k všetkému inému životu, iným živým tvorom. Ježiša sa pýtali, čo v takom prípade robiť: Môže muž poslať svoju ženu preč? V súčasnosti sa to už nerozlišuje; niekedy sa na taký krok odhodlajú muži, inokedy ženy. Ježiš na položenú otázku výstižne odpovedal, že zo zákona je to dovolené, ale nie preto, že je to tak správne, ale preto, že ľudia majú tvrdé srdce. Pre ľudí by však nemalo byť normálne mať tvrdé srdce. Pre ľudí by malo byť normálne žiť v súlade s tým, ako nás Boh stvoril. To bola Ježišova odpoveď.

Z Ježišovej odpovede nevyčítame, kto sa má rozviesť a kto nie, ale azda trochu lepšie chápeme, čomu môžeme veriť, čo môžeme pokladať za vôľu Božiu. Boh nechce, aby človek iného človeka len použil – a to ani na odstránenie svojej samoty. Máme sa usilovať o to, aby sme rozpoznali, kedy milujeme až tak, že inému človeku dáme prednosť aj pred rodičmi, že s ním vytvoríme domov, a nielen domov, ale aj jedno telo, jeden život, aby sme s ním žili v zaväzujúcej (nie však vo zväzujúcej) láske. Všimnime si, ako Ježiš podľa 2. kapitoly knihy Genezis vysvetľoval vzťah muža a ženy zo stvorenia. Pripomenul, že nie sme v prvom rade výsledkom prírody alebo spoločnosti, ale stvoreniami Božími. Kto tomu neverí a svoje vzťahy a lásky berie ako „osudové“, bude s najväčšou pravdepodobnosťou brať aj svoje vzťahy ako dané tým osudom, a to so všetkými dôsledkami. Iná možnosť je žiť v presvedčení, že všetko závisí len od človeka samého. V tom prípade sa bude snažiť čo najviac presadiť svoju vôľu, ale potom aj s rizikom, že v živote pôjde o tzv. vzťahy „kto – z koho“, a to aj vo vlastnej rodine. Podobne ako iného človeka, aj prírodu môžeme brať buď osudovo alebo, naopak, ako materiál na ľubovoľné použitie. V prvom prípade sa budeme prírody báť, v druhom si ju pôjdeme podmaniť. Ak sa nám však javí druhý človek a okolitá príroda ako Božie stvorenie, postupujeme inak. Už nejde o prírodu ako divý samorast, ale o výtvor, dar, dar Boží... V knihe Genezis sa pekne hovorí, že Boh všetky zvieratá a vtáctvo priviedol k človekovi, aby im dal meno. Keď dávame niekomu meno, zbližujeme sa s ním, vytvárame si puto s ním. Príroda, rastliny, zvieratá sú nám teda blízke, sme s nimi v rodine – sú ako my Božím dielom, darom, stvorením. Partnerom je pre človeka z celého Božieho diela len iný človek. Osobitným spôsobom je mužovi partnerkou milovaná žena a žene milovaný muž. Láska medzi nimi je vyjadrená aj vzájomnou starostlivosťou. A podobne má byť našou starostlivosťou vyjadrený i náš vzťah k prírode. Máme sa starať, nielen (si) užívať.  

V novinách som čítal, že na Slovensku často končia zvieratá pod kolesami áut. Keď budujeme cesty, sa totiž u nás nemyslí na to, že skrížime cestu zvieratám. V susednom Rakúsku alebo Chorvátsku môžeme nad autostrádou v pravidelnom odstupe vidieť prechody pre zvieratá. Tam na ne myslia. Závidieť môžeme našim susedom aj čistotu, vykosené trávniky a udržiavanú zeleň v obciach. Zákony majú asi podobné ako my, ale okrem zákonov treba mať aj úctu a zodpovednosť. V našich podmienkach môžeme začať tým, že nám bude viac záležať na tom, ako vyzerajú naše ulice a trávniky, náš les a prostredie pri rieke. Nečakajme so všetkým na platených zamestnancov obce, ale aj sami si chráňme prírodu a udržujme čistotu. Dievčatá, chlapci, dospelí priatelia, nečakajme na nejakú výzvu, ale všímajme si, čo je na zemi a vo vzduchu okolo nás. Ak to prekáža nám, rastlinám, zvieratkám, dajme to tam, kam to patrí – do odpadového koša. Mnohí máme doma rastlinky (aspoň v kvetináčoch) a domáce zvieratká. Dajme ako kresťania príklad, ako sa o ne treba starať. Naozaj sa starajme, nielen ich využívajme. Rastliny a zvieratká sú naše, človek im dal meno...  

Keď som na výlete v susedných krajinách, rád sa zastavím v nejakom kláštore. Pri každom kláštore je pekná záhrada i zvieratá, o ktoré sa mnísi vzorne starajú. V záhradách majú mnohé liečivé bylinky. Na návštevu tam rady prichádzajú deti z miestnych škôl, aby sa poučili, ako sa majú starať o rastliny a zvieratá, a ako to všetko súvisí s Bohom a jeho láskou. Bolo by pekné, ak by sme si podobné miesta vytvorili aj v našich farnostiach. Zatiaľ veľká vďaka všetkým, čo sa starajú, a nielen o seba! Nech medzi nami rastie zodpovednosť i radosť, priateľstvo s Bohom, ľuďmi i Božím stvorením!