Homília - 20.9.2009

Partia priateľov z Devínskej Novej Vsi, ktorí si hovoria „RAF- klub“, ma požiadala, či sa môže stretnúť vo dvore F centra na guláši a spolu sa zabaviť. Povedal som, že samozrejme, naše Farské centrum neslúži len na náboženské, ale na všetky užitočné a kamarátske stretnutia, a súčasnú rekonštrukciu robíme aj preto, aby sme sa mali kde v našskom prostredí stretávať.

Keď čítame evanjelium, vidíme, že Ježiš sa s ľuďmi priatelil na rozličnej úrovni. Nedá sa povedať, žeby podceňoval priateľsko-zábavné stretnutia a uprednostňoval len tzv. duchovné. Až vo veku viac ako 30 rokov začal vystupovať na verejnosti a ohlasovať blízky príchod Božieho kráľovstva. Toto ohlasovanie malo priateľskú, ale aj kritickú až varovnú podobu.  Kto o Ježišovi číta povrchne, mohol by mať dojem, že so svojimi priateľmi chodil krajinou ako na dlhú párty (ich guláš bol asi baraní, iste mali i kvalitné ryby a dobré víno); za príjemnými zážitkami však číhal naprogramovaný konflikt. Ako čítame v 9. kap. Markovho evanjelia, Ježiš sa chcel o tomto konflikte so svojimi priateľmi rozprávať, ale veľmi sa mu nedarilo. Dokonca zistil, že nemajú medzi sebou nič lepšie, ako sa hádať o tom, kto z nich je dôležitejší. Aby ich poučil, ukázal raz na jedno dieťa a starosť oň označil za kritérium svojho nasledovania.

Aj na Ježišovom príklade vidíme, že my ľudia tiahneme za niekým, s kým je nám dobre a zaujímavo, ale na druhej strane je veľmi dôležité, aby v tých našich partiách aj o niečo išlo, aby takpovediac išlo aj „o život“. Ježiš chcel so svojimi učeníkmi tvoriť skupinu, ktorá sa bude rozprávať o tých najväčších veciach života, ktorá bude životu slúžiť, a to tak službou blížnym, ako aj vlastným svedectvom. S tým súvisela aj Ježišova reakcia na dohadovanie sa učeníkov – kto z nich je najdôležitejší. Ježiš ich trochu zironizoval, aby pochopili: Keď tak túžite byť prví, súťažte, kto z vás vie byť posledný! Keď tak túžite byť prví, ukážte, ako sa viete postarať o dieťa! Možno predpokladať, že sa Ježišovi učeníci zadivili; dospelí chlapi chcú predsa riešiť vážne veci a nie starať sa o deti. Dieťa v tomto prípade však dobre vystihuje, na čo Ježiš myslel: Ak budeme chcieť riešiť veľké témy, ak aj Božie kráľovstvo budeme brať ako niečo veľké nad obyčajným životom, tak prehliadneme, že to „veľké“ sa deje v starosti o malé, podceňované a utláčané. Ježiš sa aj s Bohom rozprával najmä o tom, čo je malé, podceňované a trpiace v našom svete, aby cez rozhovor s Bohom poznával, ako trpiacich liečiť a utláčaných zachraňovať. Z tohto záujmu o malé a trpiace sa zrodil nový výklad Božieho zákona a následne nový prístup k Božiemu zákonu priviedol Ježiša do konfliktu s vysokými predstaviteľmi náboženstva a politiky. 

Od Ježiša by sme si v týchto postojoch naozaj mali brať príklad. Lebo niektorí z nás sú nábožní, ale často nedokážu byť ľudskí a normálni, iní sú zasa zábavní a priateľskí, ale nevidia, čo je v živote závažné a pre čo a kedy sa treba aj obetovať. Mladí priatelia mi na prípravu dnešnej večernej sv. omše pre mládež priniesli knihu o sv. Filipovi z Neri (1515-1595). Filip vošiel do dejín ako svätý figliar, vtipkár. Pochádzal z Florencie, z príjemného kraja, kde ľudia pestujú radostný vzťah k životu; hovoria tomu „festivitá“. Filip odišiel z rodného mesta do Ríma, kde prežil život v kontakte s ľuďmi na uliciach. Robil s nimi žarty, ale aj navštevoval chorých a zháňal nocľah pre tých, čo prišli do Rína na púť. Pritom sa úžasne modlil a žil pre evanjelium. Jeho škála vzťahov bola veľmi široká – od kardinálov až po študentov, chorých, deti a bezdomovcov. Typický bol jeho záujem získať človeka pre dobro, pre vieru v Krista, a to všetko s humorom, veselosťou. Až po dlhom presviedčaní vo vyššom veku sa dal vysvätiť za kňaza. Vznešený názov pre jeho partiu, ktorá sa neskôr uzákonila ako cirkevné spoločenstvo, znie „oratórium“ čiže miesto, kde sa ľudia rozprávajú i modlia. Na nejakých pevných pravidlách však Filipovi nezáležalo. Kým taký sv. Ignác z Loyoly, ktorý v tom čase tiež prišiel do Ríma a Filipa poznal, dal pre svoju „Spoločnosť Ježišovu“ prísne až vojenské pravidlá, Filipovi to nesedelo. Za našimi prístupmi sú často zážitky z mladosti. Filip sa narodil niekoľko rokov po tom, ako mních Savonarola vyvolal vo Florencii vzburu proti vláde Mediciovcov a v meste založil Kristovu republiku. Táto republika nevydržala a Savonarolu upálili, ale zmysel pre demokraciu založenú na Kristovi zostal. Filip si Savonarolu vážil, hoci pohľad Savonarolu na svet bol prísny a podozrievavý, kým Filipov láskavý a optimistický.

Ťažko opakovať niekoho príklad, ale zostáva v platnosti – zvlášť pre mladých: Dôležité je stretávať sa, priateliť sa, ale nech nejde len o kecy, o vysedávanie či bavenie sa! Od zábavy a priateľstva treba ísť k službe tým, čo nás potrebujú, a k rozhovorom o tom, čím žiť a čomu veriť. Ak budeme úprimne veriaci a prirodzene priateľskí, určite sa nám to podarí.