Homília - 13.9.2009

Často si pri rôznych príležitostiach uvedomujem, ako je v našom kresťanstve veľký ideál premiešaný s ľudskou úbohosťou. Ten ideál je v kresťanskej viere nesený presvedčením o nutnosti obetovať sa, poslúžiť blížnemu, ochotou zaprieť sám seba. Na obetavosť veriacich ľudí sa spoliehali aj komunisti. Keď zlikvidovali kláštory, zamestnali tisíce rehoľných sestier v sociálnych zariadeniach pre najťažšie prípady s psychickými a zdravotnými poruchami. Vedeli, že sestry budú pracovať aj zadarmo a nik to nezvládne lepšie. Podobne, keď prišiel kňaz na základnú vojenskú službu, nesmel sa stať ani slobodníkom, ale často ho dali robiť na „ľahšie“ miesto do skladu alebo kuchyne, lebo sa mohli spoľahnúť, že nebude kradnúť. Na druhej strane sa kresťanom často vyčíta nepochopenie obyčajných problémov, moralizovanie a túžba po moci. Poznám úprimných katolíkov, ktorí sa po r. 1990 zamestnali na cirkevných úradoch, kde sa stretávali s vysokými cirkevnými hodnostármi. Najprv sa tešili, že môžu pracovať pre cirkev, ale dnes mnohí povedia, že sa sklamali a nechcú už pracovať v takom prostredí. Ktorá skúsenosť je skutočnejšia? Tá s veľkou obetavosťou alebo tá s pýchou a pretvárkou?  

Dnešný úryvok z Markovho evanjelia spomína obe možnosti. Ježiš počas svojho verejného pôsobenia zažil kadečo medzi ľuďmi. Niektorí ho obdivovali, iní zatracovali. Preto sa v kruhu svojich blízkych priateľov spýtal, čo si o ňom myslia. Jeho učeníci mu odpovedali, že väčšina ľudí ho pokladá za proroka, za človeka, ktorý hovorí a koná v Božom mene, ale oni že ho pokladajú za Krista (Mesiáša). Ježiš nebol veľmi potešený ich vyznaním, ale pokladal si za povinnosť vysvetliť, za čo sa pokladá on sám. Jeho vysvetlenie viedlo ku konfliktu s Petrom a k opätovnému zdôrazneniu, že dôležité je obetovať sa, zaprieť sám seba a „stratiť“ svoj život pre evanjelium.

Predpokladám, že tak ako Peter, ani my celkom Ježišovej reči nerozumieme. Keď sa svetskí novinári pýtajú veriacich ľudí, prečo sú veriaci, zväčša dostanú odpoveď, že im Panna Mária alebo priamo Boh pomohol a že bez tej pomoci by ani nemohli žiť. Podobne to asi myslel aj Peter. Ježiša spoznal ako mocného v slovách a skutkoch, skúsil, akú má v sebe silu, ktorá biednych ľudí uzdravuje a zároveň mu umožňuje víťaziť v sporoch s protivníkmi. Preto začal Ježiša pokladať nielen za proroka, ale za Krista (Mesiáša). Grécke slovo Kristus či hebrejské Mesiáš označovalo medzi židmi zvláštnu postavu, ktorá je vyznačená samotným Bohom a vykonávateľom Božieho súdu nad svetom. Keďže svetskí králi a proroci bývali uvádzaní do úradu pomazaním olejom, tohto Božieho posla nazvali Mesiáš čiže Pánov pomazaný. S Mesiášom sa od istej doby začala spájať predstava o víťazstve nad nepriateľmi Boha a Izraela. Zjavne sa aj Peter stotožnil s touto „víťaznou“ predstavou a nijako nemohol pochopiť, že Ježiš sa pokladá za Mesiáša, ktorý má trpieť. Kto pozná starú biblickú tradíciu, však vie, že v tejto tradícii nebola len postava víťazného Božieho Mesiáša, ale aj postava trpiaceho Božieho služobníka. Ježiš sa spoznal v tejto druhej postave, o ktorej sa v Izaiášovej knihe píše, že Boh mu otvoril ucho, teda učinil ho schopným počúvať Boha a priviedol ho k tomu, aby bol schopný neustúpiť a aj trpieť pre to, čo poznáva ako správne (Iz 50, 5-8). O víťazstve sa tu dalo hovoriť len z druhej strany smrti a utrpenia, kde trpiaci Boží služobník spozná, že Boh ho zachránil – nie pred smrťou, ale pred zradou, zapretím Božej spravodlivosti vo svete, a len tak pred záhubou v smrti. Kto v tomto zmysle „stratí“ svoj život pre Ježiša a evanjelium, zachráni si ho. 

Akou predstavou žijeme my v našej viere? Nik normálny nechce trpieť. Ani Ježiš to nechcel, ale nechcel ani nad nikým víťaziť; chcel len zostať pri sebe, pri človeku a pri Bohu, a to aj za cenu utrpenia. Kresťania, ktorí chcú víťaziť v mene Boha a cirkvi, nemusia byť zlými ľuďmi, ale sú vo veľkom nebezpečenstve, že sa stotožnia s ideálom víťazného Mesiáša namiesto ideálu Božieho služobníka. Vtedy uprednostnia pohŕdanie pred dialógom, poučovanie pred vysvetľovaním a odstup od ľudí pred službou ľuďom. Írsky jezuita P. M. Gallagher spomína, že cirkev mala v Írsku donedávna obrovskú podporu. Ale v ostatných rokoch veľa stratila. Jednu príčinu vidí v tom, že mnohí v Írsku zbohatli a prijali ideál konzumnej spoločnosti, ale druhú, vážnejšiu príčinu vidí v tom, že sa prevalili mnohé škandály o ľuďoch z cirkvi. Vraví: Ľudia chápu, že aj kňazi sú len ľudia s chybami, čo však nedokážu odpustiť, je pretvárka a pýcha... 

Je úplne správne bojovať za morálne hodnoty a princíp svedomia a ochranu života v dnešnej konzumnej spoločnosti, ale ešte dôležitejšie je usilovať sa o ducha ľudskosti, pokory a služby v cirkvi a medzi kresťanmi všeobecne. Lebo náš Kristus šiel radšej trpieť, akoby sa pred hriechom ponížil, ale aj akoby niekoho ponížil! Chceme sa modliť, aby sme to dokázali pochopiť a mohli Ježiša naozaj nasledovať.