Homília - 2.8.2009

Takto pred rokom ešte nik nehovoril o veľkej finančnej a hospodárskej kríze. Postupne, ako sa kríza prejavovala, sa o kríze už nielen hovorilo, ale mnohí ľudia ju tvrdo pocítili na vlastnej koži. My patríme k tým šťastnejším krajinám (zvlášť v okolí Bratislavy), kde na nás kríza až tak ťažko nedopadla. Buďme vďační, ak sa nemusíme každý deň pýtať, za čo si kúpime jesť, ale zároveň nezabúdajme premýšľať, čo je príčinou veľkých kríz, keď sú najprv znehodnotené peniaze, potom sa zastavuje výroba, ľudia prichádzajú o prácu, a napokon môže prísť aj k násiliu a vojne. 

Ježiš svojim poslucháčom priamo nevysvetľoval príčiny veľkých kríz, ale poukázal na nebezpečenstvo prílišného sústredenia sa na chlieb: Hľadáte ma, lebo ste sa najedli... Je to zlé, ak sa chcú ľudia najesť? Zlé to nie je, napokon, Ježiš chcel, aby sa ľudia najedli, a sám im to aj umožnil. Ale zlé je, ak ostaneme len pri nasýtení (materiálnom, finančnom, ekonomickom) a nehľadáme pokrm, ktorý ostáva pre večný život.

Pojem „večný život“ je zvláštny, celkom mu nerozumieme; niekto si ho vysvetľuje ako pomenovanie toho, čo má nastať po smrti. Tento pojem pôvodne označoval vlastnosť Boha a chápal sa ako protiklad všetkého, čo je pominuteľné. Nie je teda pomenovaním toho, čo je posmrtné, ale toho, čo je trvalo hodnotné. Môže sa však obyčajný človek nejako dotknúť toho, čo je večné, čo je Božie? Prinajmenej sa dá povedať, že túžime po tom, aby sa náš život nevyčerpal len v jednotlivých časových úsekoch, ale zostal otvorený pre niečo trvalejšie, hodnotnejšie. Premýšľavejší ľudia vedia, že toto hodnotnejšie je predpokladom aj pre to obyčajné, materiálne. V realite to funguje tak, že s hladným človekom síce budeme len ťažko hovoriť o duchovných hodnotách, ale na druhej strane sa tento hladný človek nikdy nenasýti, ak si zúži svoj životný obzor len na chlieb. O prelomenie úzkeho „chlebového“ horizontu sa vždy staralo najmä náboženstvo. Tiež však nie je jedno, ako sa aj náboženstvo chápe. Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia polemizuje so zjednodušenou náboženskou predstavou, že „Boh nám dal chlieb“. Izraeliti v istom období skutočne žili v predstave: Sme vyvolení, máme „svojho“ Boha, ktorý sa o nás postará... V neskoršom období podrobili túto predstavu kritike izraelskí proroci a pripomínali, že Boh sa o ľudí postará, ak ho budú počúvať a poslúchať. Ježiš šiel ešte ďalej, už nehovoril o poslúchaní, ale o jedení pokrmu pre večný život. Jesť takýto pokrm znamená veriť a veriť znamená ísť za Ježišom, teda osvojiť si jeho zmýšľanie a konanie. 

Prijímať pokrm pre večný život potom neznamená v prvom rade čosi sa učiť a poslúchať, ale zdieľať, deliť sa, žiť pospolu. V tomto zmysle cirkev pozýva ľudí, aby prichádzali k Ježišovi a spolu s ním jedli Boží chlieb, jedli jeho (Bohom darované) slovo, jedli jeho (Bohom darovanú) lásku, a tak sa stávali jeho slovom i jeho láskou. Pritom sa nám treba vyhnúť dvojakému zjednodušeniu: Aby sme nevideli len potrebu chleba, ekonomiky a konzumu, ale aby sme ani nepodcenili význam materiálneho nasýtenia. Kresťanskí misionári svoju činnosť v chudobných pohanských krajinách nie náhodou začínali tým, že ponúkali jedlo, zdravotné ošetrenie a školy. K tomu postupne pridávali vysvetlenie samotného evanjelia ako posolstva o živote, ktorý sa už nežije v strachu z prírody, cudzích ľudí a bohov, ale z lásky k Bohu, ľuďom a prírode. Kardinál Špidlík vysvetľuje rovnováhu medzi duchovným a materiálnym v našom živote na príklade ľudského vývoja. Celkom malé dieťa sa domáha jedla a my sa tešíme, že mu chutí, že je zdravé. Keď má dieťa tri, štyri roky učíme ho, aby už jedlo s určitou disciplínou, aby nebolo maškrtné. O trochu neskôr ho aj morálne usmerňujeme. Pripomíname: Rozdeľ sa so súrodencami, poďakuj sa, nezabúdaj, že tu nie si sám, pomodli sa pred jedlom! Napokon človek vyrastie a stane sa dospelým. Zarába si na chlieb, stane sa matkou či otcom, stará sa o iných. Pokrm, ktorý dieťa dostávalo od svojho narodenia, je premenený v lásku, stane sa pokrmom duchovným. (T. Špidlík, Liturgické meditace, cyklus B, Olomouc 2006, 170-171.) Tam, kde človek týmto vývojom neprejde, stane sa sebcom, materialistom, nebezpečným človekom. Taký človek sa usiluje o zisk, nič však sám netvorí, alebo ak predsa len niečo tvorí, tak zasa len preto, aby mal zisk ešte väčší. Ak si túto predstavu prenesieme z jedného človeka na mnohých, vidíme pomerne jasne príčinu veľkých ekonomických kríz – povedané s evanjeliom: nehľadali sme pokrm pre život večný... 

Chceme sa i dnes povzbudiť, aby sme hľadali. Nie preto, aby sme materiálne veci podcenili, ale aby sme nepodcenili a nezničili seba, svet, život. Nech tomu zvlášť my, kresťania, rozumieme a nech úprimne žijeme z Boha, aby sme mohli byť užitoční pre seba i pre svet!