Homília - 14.6.2009

Pri sledovaní našich médií si možno všimnúť, že zväčša prinášajú správy a komentáre dvojakej podoby: Buď sa dozvieme, čo sa stalo zlé, alebo čo je práve zábavné. Pravda, keď sa ľudia nechávajú čoraz väčšmi zabávať namiesto toho, aby chceli porozumieť, vidieť súvislosti a konať – to tiež nie je najlepšia správa. Dobré správy však potrebujeme, nie falošné, ale naozaj dobré. Inak sa predsa nedá žiť. Kde sa však dozvieme o tom, čo je povzbudzujúce, kde môžeme vidieť, že niečo dobré naozaj vzniká a rodí sa? 

Verím, že to, čo je dobré, môžeme vidieť v živote súkromnom i spoločenskom. Ale dôležitá je iná otázka: Čo spôsobuje, aby sa rodilo niečo dobré? Ježiš rád hovoril v obrazoch. Asi aj z toho jednoduchého dôvodu, že to, čo je naozaj dôležité, ľahšie sa pochopí cez obrazy ako cez poučky. A Ježišova odpoveď na našu otázku znie: Dobré sa rodí tam, kde zasejeme niečo živé, niečo, čo má v sebe prirodzene sa rozvíjajúci život. Ježiš hovorí, že je to ako so zrnkom obilia, ktoré v temnej zemi klíči a rastie bez toho, aby sme vedeli ako, že je to ako so zrnkom horčice, ktoré si nik nevšíma, pokiaľ je maličké.

Médiá sledujú len veľké udalosti a najznámejších ľudí. A aj z tých a z toho všetkého skôr to, čo je negatívne, než to, čo je pozitívne. Tak znie žurnalistická poučka: Škandály a tragédie predávajú! Aj preto sa nedajme oklamať mediálnymi informáciami, akoby dobré nebolo, akoby sa dobrým byť neoplatilo. Jestvuje aj iná poučka: Zlo dokáže spôsobiť každý hlupák, ale dobro len človek múdry a obetavý. Ježiš žil z dôvery v Boha, ktorý dobro spôsobuje; s týmto Bohom sa radil a snažil sa ho počúvať, aby Božiemu osloveniu rozumel a podľa neho konal. Sám pri tom narážal na nepochopenie až odpor. V Markovom evanjeliu v 3. kapitole čítame, že Ježiša počas jeho verejného pôsobenia spochybňovali aj jeho príbuzní a napádali ho zákonníci z Jeruzalema. Jedni tvrdili, že je pomätený, druhí, že je posadnutý diablom. To sú dosť vážne veci. Keď si tieto spochybňovania uvedomíme, ľahšie porozumieme, prečo Ježiš neskôr – ako čítame vo 4. kapitole Markovho evanjelia – rozprával v podobenstvách o siatí zrna do pôdy. Chcel povedať, že s ľuďmi je to ako s tým zrnom. Nie každé sa ujme, a potom, trvá to dlhší čas, kým zistíme, že sa niečo ujalo. Teda neponáhľajme sa súdiť! Ale Ježiš týmito obrazmi povedal ešte niečo. Odmietol predstavu znechutených a sklamaných, ktorí sa nazdávajú, že sa v zlom svete nič dobré nedá urobiť. Ježiš nám odkazuje: Boh sám zasadí svoje zrnko a ono sa presadí! Dôverujme, počítajme s tým, že Boh môže zasiať svoje slovo, svoju lásku, svoju myšlienku medzi nás a do nás. 

Samozrejme, nikomu sa nedá nariadiť, že musí veriť v Boha, ktorý zasieva dobro aj na púšti, ale dohodnúť by sme sa mohli aspoň na tom, že je dôležité, čomu chceme slúžiť. Túto otázku by sme si nemali odpustiť: Čomu chceš slúžiť? Z médií môžeme byť znechutení, môžeme byť znechutení z vlastných zlyhaní a neúspechov. Ale nik nám nevezme rozhodnutie, čomu chceme slúžiť. Po určitom čase sa dá vybadať, či niekto slúži len svojej funkcii a svojmu bankovému kontu, alebo slúži aj dobrej robote, blížnym, tiež veci spravodlivosti, pokoja či porozumenia. Keď čítame životopisy svätých, často sa dočítame, že týchto ľudí si na začiatku nevážili, ba že ich spochybňovali alebo pokladali za bláznov. Až neskôr sa spoznala ich hodnota. Podobné vidíme v dejinách kresťanstva. Keď kresťania boli pri politickej moci, keď ich vec vyzerala mocná a veľká, Ježišovu vec dosť kazili. Keď však boli mimo moci, keď trpeli a boli podceňovaní, Božie kráľovstvo rástlo a vzmáhalo sa. 

Pred pár dňami dávali v televízii na STV 2 film pod názvom „Deviaty deň“. Príbeh bol o luxemburskom kňazovi menom Jean Bernard, ktorého nacisti počas vojny uväznili v koncentračnom tábore v Dachau spolu so stovkami kňazov z Nemecka, Francúzska, Poľska, Čiech a ďalších krajín. V Dachau zomierali väzni na vyčerpanosť a týranie každý deň. Jeana Bernarda nacisti pustili domov k rodine, na deväť dní, akože na dovolenku. V skutočnosti ho pustili, aby na neho vyvíjali nátlak, aby ho nahovárali na zradu, jednoducho potrebovali kňazov, ktorí by verejne podporili Hitlerovu politiku ako správnu. Jean mal napísať list, ktorým sa mal k tejto politike prihlásiť, a na oplátku mu sľúbili, že prepustia z tábora luxemburských kňazov. Na deviaty deň Jean list na gestapo priniesol, ale bol prázdny, nebolo v ňom ani riadka. Film končí tým, že kňaz sa vrátil medzi väzňov do koncentráku v Dachau.

Takýto film o zlom svete plnom násilia a zrady je vlastne dobrá správa. Za ním sú skúsenosti s ľuďmi, ktorí obstáli a nezradili ani v najťažších situáciách – to všetko je veľmi dobrá správa, to všetko sú znamenia Božieho kráľovstva. Ak niečo zostane hodné toho, aby bolo uchované v našej pamäti, tak sú to takéto dobré správy – správy o zrnkách dobra zo života našich rodičov, našich priateľov, našich kňazov. Tie zrnká boli najskôr nenápadné, ale potichu klíčili a rástli, a my sa v ich svedectve môžeme nadýchnuť – vo svedectve tých, čo dobro prijali a si ho aj za najťažších okolností uchovali.