Homília - 31.5.2009

Keď sme boli nedávno na návšteve našej partnerskej farnosti Maria Hietzing vo Viedni, pýtali sa nás rakúski priatelia, ako hodnotíme ostatných 20 rokov od tzv. nežnej revolúcie. Bolo dobré, čo sa stalo, bolo dobré, čo to prinieslo? Mladší človek asi odpovie, že iné nepozná ako prítomnosť a že teda nevie posúdiť; starší človek, ktorý si pamätá, asi odpovie, že niečo je lepšie, iné horšie... S takýmito odpoveďami by sme si však nemali vystačiť. Dôležité je totiž spoznávať, z čoho sa rodia udalosti nášho života – toho veľkého spoločenského (či už ide o revolúciu, krízu, vojnu alebo mier) i toho súkromného (či už ide o sobáš, deti, rozvod alebo smrť). Sú tieto udalosti výsledkom náhody, sú mimo nás, alebo sú výsledkom nášho vlastného úsilia či dokonca Božieho zásahu? 

Na dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého sa nám ohlasuje zvesť, že náš život je aj pod vplyvom Ducha Svätého, že je pod vplyvom Božím, že Boh nám dáva schopnosť novým spôsobom hovoriť a konať. Podľa dnešného evanjelia Ježiš svojim učeníkom sľúbil, že dostanú od Boha Ducha pravdy, ktorý ich uvedie do celej pravdy. V tom Duchu sa im dá sám Ježiš, podelí sa s nimi o svoje poznanie, svoju pravdu i svoj vzťah k ľuďom a Bohu Otcovi. 

O akej pravde je tu reč? Pravda v biblickom chápaní nemala predovšetkým podobu teórie, ale praxe. Nešlo o to, či je niečo viac alebo menej zelené, ale o to, čo je správne, čo je spravodlivé. Ak teda Ježiš sľubuje Ducha pravdy, myslí na to, aby sme boli schopní posúdiť, čo je správne, a dokázali podľa toho aj konať. Ježišove slová o Duchu pravdy nájdeme v Jánovom evanjeliu v nadväznosti na Ježišovu reč o živote v láske (k Bohu i navzájom) a varovanie pred nenávisťou niektorých ľudí. Ježiš povzbudil svojich učeníkov, aby sa nebáli, lebo dostanú Ducha pravdy a ľudská zloba ich nebude môcť obrať o odvahu k láske. Vtedy budú schopní poznávať ako Ježiš a konať ako Ježiš, lebo budú mať jeho ducha, jeho schopnosti, ktoré sú aj pre Ježiša darom Božím. „Duch pravdy vychádza od Otca... a z môjho vezme a vám zvestuje“, hovorí Ježiš, aby naznačil, ako budeme jeho učeníkmi, ako budeme žiť svoje spojenectvo s ním. Ak sa teda pýtame, ako niečo hodnotiť, nepýtame sa len na fakty, ale viac na to, čo spôsobilo tie fakty. Poznám ľudí, ktorí sa modlia, aby Boh niečo v ich živote urobil (uzdravenie, úspech), alebo dokonca o to, aby dostali Ducha Svätého tak, že ho budú cítiť, že budú priam spievať a tancovať od nadšenia. Cirkev dávno takéto snahy odsúdila ako blud. Niežeby bolo nesprávne tešiť sa z Božieho pôsobenia, ale dobrý pocit a nálada nemôžu byť potvrdením Božieho pôsobenia. To by ani Ježiš nemal dôvod ísť až na kríž. Ale šiel, lebo bol presvedčený, že ide z Ducha pravdy, hoci sa cítil Bohom opustený. Ak sa modlíme o dar Ducha Svätého, modlíme sa – ako si možno všimnúť na slovách cirkevnej modlitby k Duchu svätému – o schopnosť konať z lásky (zapáľ v nás oheň svojej lásky), o dar poznania (aby sme poznávali, čo je správne) a až ako dôsledok prosíme aj o radosť (aby sme sa radovali z jeho útechy a posily). Boh totiž nechce konať za nás, ale chce konať v nás; preto Ježiš povedal, že budeme uvedení do celej pravdy. 

Ako sa dá poznať, že udalosti nášho života nie sú výsledkom náhody, ani manipulácie inými, ale nášho konania v pravde a pôsobenia Ducha pravdy? Pred niekoľkými dňami zomrel v Prahe vo veku 88 rokov český spisovateľ, historik, bývalý politický väzeň a aktívny katolík Václav Vaško. Po matke pochádzal zo Slovenska. Ako mladý človek sa zúčastnil SNP. Uväznilo ho nemecké gestapo, smrti unikol len o vlások. Po vojne pracoval v diplomatických službách ako atašé v Moskve. Tam sa spoznal so svojou manželkou Irinou a oženil sa. Po tom, ako sa komunisti dostali k moci, musel sa vrátiť domov, jeho manželke a dieťaťu však nedovolili úrady vycestovať s ním do Československa. S manželkou sa opätovne uvideli až po 22 rokoch, s rodinou mohol normálne žiť až po roku 1989. Napriek odlúčeniu si ostali verní. Ich priatelia spomínajú, ako si veľmi rozumeli a vážili si jeden druhého. V. Vaška komunisti medzitým zatkli a odsúdili za údajnú velezradu na 13 rokov do väzenia. Po prepustení pracoval ako robotník. Ako náhle sa dalo trochu slobodne dýchať (v r. 1968 a po r. 1989), okamžite sa zapojil do cirkevného a spoločenského života. Rád spomínal, ako ho vo väzení posilňovala modlitba a tajné slávenie eucharistie s inými väznenými kresťanmi. Ťažký život ho sformoval na opravdivého, pevného človeka. (Bližšie: Katolický týdeník, 22/09.) 

Niektorí z nás prežijú taký zvláštny život, až z toho priam kričí spolupráca s Duchom Svätým. To je prípad V. Vaška. Ale skúsme sa aj my ostatní pozrieť na svoj život z tohto pohľadu, z hľadiska pravdy. Pravdy, ktorá má ducha, pravdy, ktorá sa osvedčila v praxi. Kde vidíme u seba a v živote ľudí okolo seba, že to, čo sa udialo, nebolo len tak, ale že to bolo pôsobením Ducha Svätého, Ducha pravdy? O čo väčšmi budeme po živote z tohto Ducha túžiť, o to viac z neho budeme aj žiť. Buďme si v tomto úsilí vzájomne oporou!