Homília - 10.5.2009

V európskych krajinách narastá počet osamelých ľudí. Jedni sú osamelí, lebo majú smolu, iní preto, že sa im to tak páči. Niektorí naši kresťania prichádzajú v tejto situácii s organizovaním takých slávení ako „dňa matiek“ či „dňa rodiny“. Dúfajú, že sa im podarí vyzdvihnúť význam tradičnej rodiny. Ja si často v týchto súvislostiach uvedomujem, že problémy sa nedajú riešiť od konca, ale od začiatku. Platí to pre ekonomiku, politiku, cirkev i rodinu. V súčasnosti sú zaiste vážnym problémom napr. voľné partnerstvá, neochota sa viazať v rodine, malý počet narodených detí a pod. Pritom však nemožno zabúdať, že ešte v prvej polovici minulého storočia sa síce manželstvá nerozvádzali, detí sa rodilo veľa a o alternatívnych partnerstvách rôzneho typu nik ani nechyroval, ale to ešte neznamená, že rodinný život spred storočia si môžeme brať za vzor. Ako sa raz vyjadril jeden môj priateľ: Manželstvá boli kedysi trváce, ale často neboli šťastné; dnes chcú mať ľudia manželstvá šťastné, ale často nie sú trváce. Ako to však zariadiť, aby boli zároveň šťastné i trváce..?

To, čo vieme povedať o partnerstve a rodine, v mnohom platí aj na iné oblasti života. Dokonca to platí aj na náš duchovný život. Podľa dnešného textu z Jánovho evanjelia Ježiš zdôraznil pevnosť vzťahov, zdôraznil aj zotrvávanie vo vzťahu k Bohu, ale tento vzťah nepredstavil ako jednoduché spojenie, ale ako spojenie, čo umožňuje prúdenie života a prináša viditeľné ovocie. Teda ani holá vernosť, ani neobmedzená voľnosť nie sú správnymi možnosťami, ale živá, plodná vernosť. 

Zvlášť v Jánovom evanjeliu nájdeme viacero obrazných vyjadrení, kde je Ježiš predstavený raz ako pravý chlieb, inokedy ako dobrý pastier a inokedy zasa ako pravý vinič. Všetky tieto obrazy nájdeme už v Starom zákone. Obraz viniča sa nachádza v texte proroka Izaiáša (Iz 5, 1-7) i Jeremiáša (Jer 2, 21) a vzťahuje sa na celý ľud Izraela. Veriaci ľud je tu predstavený ako vinica, ktorú s láskou vysadil sám Boh. Ak sa hovorí, že vinica nerodí, znamená to, že ľudia svojím životom neodpovedajú Bohu na jeho oslovenie. Ak kresťania hovoria o Ježišovi ako o pravom viniči, chcú povedať, že Ježiš je ten pravý vinič, ten naozaj Bohu odpovedajúci a Bohu zodpovedajúci človek. Zároveň sa pripomína, že Ježiš tým pravým viničom chce byť spolu s nami. Ak Starý zákon povedal: Hľa, tu je záhrada a tu záhradník, ktorý sa prichádza pozrieť, či jeho záhrada rodí ovocie; Nový zákon hovorí: Hľa, tu je živá rastlina, živý organizmus, ktorý nie je kontrolovaný zvonka, ale je vyživovaný zvnútra. Možnosť, ktorú naznačovali už proroci – žiť vo vnútornom súlade s Bohom – je uskutočniteľná vďaka Ježišovi. On tak stojí pri Bohu, tak žije z Boha, že Ježišovo slovo (slovo je v Biblii však vždy aj čin) nás môže očistiť, obohatiť, učiniť nás radostnými a plodnými. Ježiš, ktorý toto hovorí, nie je Ježiš „dobrého príkladu“, ale ten vzkriesený Ježiš, ktorý sa nám dáva vo svojom slove a obohacuje nás svojím duchom. Zostať vo vzťahu s ním, znamená zaujímať sa o jeho slovo, o jeho existenciu, rozprávať s ním, modliť sa s ním, milovať s ním. To je niečo iné ako len formálne zachovať vernosť – manželskú, náboženskú, morálnu či politickú... 

Keď sa teda stretáme na bohoslužbách, keď sa tu modlíme a rozprávame, nejde v prvom rade o poučenie, nejde len o zachovanie dobrej tradície a pod., ale omnoho viac ide o duchovné spojenie s Ježišom, čiže o zasvätenie svojho rozumu a srdca, svojej vôle a svojich citov Ježišovi osobne, dialógu s ním, existovaniu s ním. To vyjadruje známa modlitba, ktorú ma kedysi naučili rodičia, aby som ju ticho odriekal počas sv. omše: Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe umieram, Ježišu, tvoj som v živote i vo smrti, amen. Bárs by sme aj dokázali žiť, čo sa tu krátko vyslovuje! Je však vôbec možné, aby sa normálny človek takto osobne napojil na Ježiša, aby to takto prežíval? Nestačí jednoducho slušne, morálne žiť? Myslím, že nestačí, lebo nášmu konaniu (našej prípadnej slušnosti) predchádza to, čomu veríme, o čo sa opierame, čomu dôverujeme. Teológ Hans Küng, ktorého som mal s priateľmi česť nedávno navštíviť, hovorieva, že dôvera, odvaha k pravde a sila dúfať patria pospolu. Tieto postoje tvoria základ každej skutočnej viery. Konanie v pravde je otázka odvahy a táto odvaha sa rodí z duchovnej sily, z duchovného prameňa, ktorý je nám k dispozícii, ale nie každý ho hľadá. Hans Küng zdôrazňuje, že potrebujeme súčasne aj vieru v Boha, aj dôveru v Boha. Kto má len vieru, ale nemá dôveru, ten sa kŕčovito drží nebies, ale nohami trepoce vo vzduchu, nestojí pevne na zemi. Kto má len dôveru, ale nemá vieru, nevie zasa pomenovať prameň svojej dôvery, možno ho len tuší, ale nepoznáva ho, a preto ho môže ľahko stratiť. Potrebujeme oboje – vieru i dôveru... 

Povedané s evanjeliom: Plodnú vernosť, plodný, živý vzťah, zrastanie s Ježišom ako so životodarným viničom. Nech sa nám to darí žiť, nech vieme byť vďační všetkým, ktorí nám umožňujú vo viere a dôvere žiť – zvlášť našim mamám, ale aj našim otcom, aj ďalším našim blížnym, všetkým, ktorí sa s nami delia o život a vlievajú nám dôveru, odvahu žiť.