Homília - 3.5.2009

Demokratická spoločnosť vychádza z ideálu, že všetci ľudia sú si rovní. V realite bežnej demokracie to však nie je také jednoznačné. Vieme, že niektorí bohatí ľudia dávajú ostatným pocítiť, že majú „navrch“. Ďalší sa radi cítia ako „celebrity“, pričom nie je jasné, či toto označenie je pochvala alebo nadávka. O ľuďoch, ktorí majú veľký vplyv v politike, sa zasa hovorí ako o vodcoch alebo lídroch. Vieme, že politická strana, ktorá si nenájde schopného lídra, nemá šancu na úspech, akokoľvek by mala dobré úmysly a program. 
 
V našej cirkvi si tiež hovoríme, že sme si rovní, dokonca sa oslovujeme ako „bratia a sestry“. Podobne ako v demokracii to však s tou rovnosťou ani v cirkvi nie je jednoznačné. Cirkev má ľudí, ktorí v jej mene vystupujú, ktorí predsedajú stretnutiam (bohoslužbám) a nesú väčšiu zodpovednosť za majetky i za ľudí cirkvi. Týchto ľudí poznáme ako biskupov a kňazov. Vystupoval však Ježiš ako biskup a kňaz? Zdá sa, že nie. Máme, pravda, v Novom zákone List Hebrejom, kde je Ježiš označený za jediného pravého veľkňaza, a z Jánovho evanjelia poznáme jeho titul „dobrý pastier“. Pastier bol u starých národov zodpovedný človek, nebola to podradná úloha. Ako pastieri sa titulovali králi a kňazi. Keď evanjelium hovorí o Ježišovi ako dobrom pastierovi, vedome spája predstavu dobrého pastiera s dobrým kráľom a kňazom a súčasne Ježiša vyzdvihuje voči ostatným ako najopravdivejšieho pastiera. Vo svetle vzkriesenia je Ježiš ten naozaj „dobrý pastier“, ktorý neuteká, keď prichádza vlk, ktorý svojich ľudí dobre pozná a má ich dôveru, a napokon ten, ktorý dáva aj život za svojich ľudí.

V Jánovom evanjeliu sa zdôrazňuje, že naozaj dobrý pastier je vodca, ktorý nechce mať „navrch“, ale pre iných pracuje, obetuje sa, vie sa ľudí zastať, je dôveryhodný... V 10. kapitole u Jána sa výpoveď o Ježišovi, že je dobrý pastier, dopĺňa s iným výrokom – že on je dvere k ovciam. Tým sa chce povedať, že Ježiš ako pravý pastier je súčasne meradlom vodcovstva pre ostatných. Kto k ľuďom prichádza dverami (v Ježišovom duchu), ten je dobrý pastier. Autorita takéhoto pastiera sa nezakladá na samotnom postavení (funkcii), ale podobne ako u Ježiša na dvojstrannom vzťahu – k Bohu Otcovi a ľuďom: „Poznám Otca, poznám svojich a oni poznajú mňa.“ Takýto pastier v Ježišovom duchu nepotrebuje a nechce byť tým, čo má „navrch“, jeho postavenie pochádza zo vzťahu k Bohu a ľuďom. Prácu pre ľudí chápe ako Božie poslanie a súčasne ako odpoveď na potreby ľudí. Keď sa nad tým zamyslíme, takéto pastierstvo, takýto zodpovedný vzťah k Bohu i ľuďom, nie je niečo vyhradené len pre niektorých ľudí z tých mnohých, čo sa hlásia za kresťanov, ale pre všetkých. Toto aj cirkev zdôrazňuje pri každom krste, keď pokrstenému človeku hovoríme: Stal si sa ako Ježiš Kristus kňazom, prorokom a kráľom... 

Načo potom potrebujeme aj iné kňazstvo – to, ktoré sa nazýva služobné, ale v praxi môže vyznieť ako vládnuce? Povedal by som to tak: Milý brat, milá sestra, ja ťa nemôžem a nechcem nahradiť v tvojom poslaní byť kňazom (dobrým pastierom) v Ježišovom mene. Chcem ti však pomôcť k tomu, aby si ním naozaj bol. Tak, ako ruženec tvorí reťaz perál alebo uzlíkov, a niektoré z nich sú viac prepájajúce, upevňujúce, hoci sú na jednej úrovni s ostatnými, tak je to aj v cirkvi. Niektorí z nás v reťazci ľudských vzťahov a vo vzťahu k Bohu sú prepájajúci viac ako ostatní. Preto už v starom Ríme nazývali kňazov pontifices (stavitelia mostov). Neskôr však prišlo k neželanému deleniu medzi kresťanmi v cirkvi, keď jedni boli klerici (vzdelaní, zasvätení) a druhí laici (ľudoví, obyčajní). Až II. vatikánsky koncil sa postavil proti tomuto povrchnému rozdeľovaniu. Keď sa schvaľoval dokument o cirkvi (Lumen gentium), najprv sa navrhovalo, aby sa tam hovorilo o pápežovi, biskupoch a kňazoch, a až následne o veriacich ľuďoch, ako aj oni majú podiel na živote cirkvi. Vtedy zasiahol jeden z moderátorov koncilu kardinál Léon Suenens z Belgicka a presadil názor, že na prvom mieste sme spolu cirkvou ako Boží ľud, ktorý je svätý, prorocký a kňazský. A až na druhom mieste sa má hovoriť o kňazoch, biskupoch a pápežovi ako o tých, ktorí slúžia jednote Božieho ľudu.

Takže modlime sa dnes za kňazské povolania a podporujme tieto povolania, ale ak chceme mať naozaj dosť a dobrých kňazov, nevytrhávajme ich z Božieho ľudu, neposielajme ich „navrch“, ale žime spolu svoje povolanie ako Boží ľud. A modlime sa aj za seba, aby sme boli ako kresťania v Ježišovom duchu jeden druhému dobrým pastierom, priateľom, dobrou sestrou a bratom. Až potom budeme v demokratickej spoločnosti i v našej cirkvi takí, akých nás chce mať Boh – nie rovnakých, ale bratských, sesterských, rovnocenných.