Homília - 9.4.2009

Prišli sme dnes do nášho kostola, aby sme začali sláviť veľkonočné sviatky. Cirkev sa o tomto slávení vyjadruje ako o slávení mystéria utrpenia a zmŕtvychvstania nášho Pána. Mystérium je gréckym slovom, ktoré označuje tajomstvo, ale nemyslí sa tajomstvo ako čosi, čo má zostať neznáme a ukryté, ale tajomstvo ako niečo, čo nás presahuje, čo nesie, sprevádza i zachraňuje naše životy. Toto tajomstvo je, samozrejme, väčšie aj ako náš kostol a naše kostolné zvyky, hoci mnohí ľudia považujú práve „chodenie do kostola“ za znamenie pravej viery a nábožnosti.

Na Zelený štvrtok si osobitne pripomíname pamiatku Ježišovej poslednej večere. Táto večera je pre nás dôležitá preto, lebo sa pokladá za čas a miesto, keď Ježiš Kristus ustanovil sviatosť eucharistie ako trvalé znamenie svojej prítomnosti pod spôsobom chleba a vína, tiež sviatosť kňazstva ako ďalšie znamenie jeho prítomnosti a pôsobenia, a kde osobitne zdôraznil bratskú lásku ako najväčšiu úlohu pre spoločenstvo svojich veriacich. V Novom zákone sa o poslednej večeri dočítame na viacerých miestach. Za najstaršie svedectvo sa pokladá vyjadrenie apoštola Pavla z jeho 1. listu Korinťanom. (Čítali sme z tohto listu pri dnešnej bohoslužbe.) Pavol napísal toto svedectvo na jar okolo Veľkej noci, keď sa r. 56 zdržiaval v Efeze. O spomienke na Ježišovu poslednú večeru Pavol píše ako o konaní, čo sám prijal od Pána. Pavol pripomína, že Ježiš sa pred smrťou podelil o chlieb a že ho podával ako svoje telo, ktoré je za (pre) ľudí, a že podobne sa rozdelil o kalich ako nápoj novej zmluvy medzi ľuďmi a Bohom – zmluvy, ktorá sa rodí z jeho krvi. Pavol tiež zdôrazňuje, že ide o konanie, ktoré máme činiť na Ježišovu pamiatku, lebo kedykoľvek budeme jesť tento chlieb a piť tento kalich, budeme tým „zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde“. 

Môže nás zaujať, že historicky najstaršie svedectvo o konaní spomienky na Ježišovu poslednú večeru máme od človeka, ktorý sám na tej večeri nebol, lebo až neskôr sa stal Ježišovým učeníkom. Zároveň to dosvedčuje, že Pavol sa s konaním pamiatky na Pánovu večeru stretával ako s bežnou praxou medzi kresťanmi. Svoju pozornosť však nemáme venovať len faktu, že sa táto pamiatka medzi kresťanmi od samého počiatku konávala, ale viac dôvodu, pre ktorý sa konávala. Pavol ten dôvod uvádza zvláštnymi slovami, že ide o „zvestovanie smrti Pána, kým sám nepríde“. Zvestovanie smrti ako dôvod znie dosť podivne, ale treba si uvedomiť, že keď Ježiš slávil židovskú veľkonočnú večeru, v centre pozornosti tej večere bol zabitý baránok – ako znamenie záchrany pre Hebrejov, čo unikli z egyptského otroctva. Ježiš preniesol znamenie z baránka na seba samého, a my môžeme pochopiť, že zvestovať smrť neznamená nič iné ako zvestovať obetovanie sa z lásky, obetovanie sa nevinného medzi vinnými, spravodlivého medzi nespravodlivými, milujúceho medzi nemilujúcimi. A to práve preto, aby sa nemilujúci stali milujúcimi, nespravodliví spravodlivými, neslobodní slobodnými... Pavol hovorí, že kresťania konajú večeru na Pánovu pamiatku, kým nepríde, teda, že sa rozprávajú spolu a jedia spolu v jeho mene, že sa snažia naladiť na život v jeho mene, kým sám nepríde, kým trvá náš čas, kým bežia naše ľudské dejiny. 

Zaujímavé je pozrieť sa do Pavlovho listu aj na to, v akej súvislosti Pavol o Ježišovej večeri hovorí. V 11. kapitole svojho listu Pavol napomína korintských kresťanov, že keď sa zídu na pamiatku Pánovej večere, dejú sa medzi nimi aj neprístojnosti. Napr. že niekto sa počas večere naje a napije a iný ide domov hladný. Zjavne v tých časoch kresťania slávili to, čo my dnes nazývame sv. omšou, ako domácke pohostenie. Pavol musel vtedajším kresťanom vytknúť, že Ježiša síce na svojich stretnutiach spomínajú, ale jeho „smrť nezvestujú“, ak sa nepodelia s láskou o jedlo, čo prinesú, ak toto jedlo nie je aj prejavom lásky, ktorá sa obetuje. Nám by asi Pavol musel vytknúť niečo iné: Keď sa stretávame, sme v našich kostoloch takí slávnostní, takí úradní, až sa temer stráca vedomie, že ide o stretnutie priateľov na Ježišovu pamiatku, ľudí, čo sa tešia z toho, čomu uverili, a spoločne sa povzbudzujú slovom, jedlom a nápojom k tomu, aby sa pre to, čomu uverili, aj obetovali. 

Prvým krokom k tomu, aby sme viac pocítili premieňajúcu silu konania pamiatky na smrť, na lásku Pánovu, nech je azda aj zmena v našej reči o tom, čo spolu robíme a o čo sa snažíme. Prestaňme hovoriť, že chodíme do kostola, a povedzme si, že ideme medzi svojich, do spoločenstva bratov a sestier, medzi tých, s ktorými sa usilujeme žiť podľa Pána, a to – nebojme sa vyznať – najmä jeho smrť, jeho obetu, jeho zachraňujúcu lásku.