Homília - 5. 4.2009

Niekedy v 80-rokoch minulého storočia som sa raz s priateľmi vybral do Budapešti. Nešli sme na výlet ani na nákup, ale do kina. Americký film s maďarskými titulkami sa volal „Ježiš Kristus Superstar“ a v podtitule mal napísané: rocková opera. V tých časoch premietať film alebo vydať knihu s náboženskou tematikou nebolo v Československu dovolené. Maďari boli tolerantnejší. Film je dodnes uznávaný, osobitne sa obdivuje jeho hudobná stránka. Dielo je dobre hodnotené aj z teologickej stránky – pre svoje svedectvo, ktoré zvlášť mladým ľuďom ponúka o Ježišovi. Na rozdiel od iných filmov o Ježišovi, ktoré sú historizujúce alebo romantické, Ježiš je v tomto filme predstavený tak, že nám nástojčivo kladie otázku: Aký je tvoj sen, aká tvoja viera, aké posolstvo, pre ktoré žiješ? Máš vôbec nejaký sen? Našiel si sa v tej viere, v tom sne, v tom posolstve, ktorým žil Ježiš? Pamätám si, že z filmu sme odchádzali povzbudení, že ak sa pre niečo oplatí žiť, tak je to práve toto Ježišovo posolstvo, a to bez ohľadu na prípadnú nepriazeň politických kruhov alebo občasnú skostnatenosť cirkevných štruktúr. 

Na tento film si spomeniem vždy na Kvetnú nedeľu. Bohoslužby tejto nedele totiž každý rok pripomínajú Ježiša ako populárnu osobnosť, obdivovanú superhviezdu, ktorá je radostne vítaná zástupmi ľudí. Zároveň bohoslužby Kvetnej nedele pri čítaní alebo speve evanjelia o Ježišovom umučení nám každý rok kladú aj tú nástojčivú otázku: Aký máš sen, akú vieru, aké posolstvo? Nakoľko je tvoj sen o živote snom, víziou, vierou, ktorou žil Ježiš? Vieme, že Ježiš bol pre svoje posolstvo časťou ľudí obdivovaný, inými však pokladaný za blázna, a ďalšími dokonca za nebezpečného nepriateľa, ktorý ohrozuje postavenie popredných politických a náboženských predstaviteľov. Napriek tomu šiel Ježiš svojou cestou veriac, že to má zmysel, že práve na tejto ceste a na tento spôsob sa najviac poslúži Bohu, ľuďom a svetu. 

Vieme, že naše sny a naša viera, ale aj naša láska a schopnosť niečo dokázať sa testujú vo chvíľach ťažkých, nie v situáciách pohodlných a pokojných. Preto aj prvé svedectvo o Ježišovi, ktoré si rozprávali kresťania, bolo práve svedectvo o jeho umučení. Všetky tie udalosti, o ktorých čítame v evanjeliu – od prvých náznakov, že ho zradia, cez pripomienku poslednej večere, zajatia v Getsemanskej záhrade, vypočúvanie u veľkňazov a Piláta až po smrť na kríži – veľmi dramaticky približovali, čím Ježiš žil, čo hlásal, prečo zomrel a prečo mohol byť Bohom oslávený. V Markovom evanjeliu vrcholí svedectvo o Ježišovom umučení vyznaním pohanského vojaka pod krížom: Naozaj to bol Syn Boží! V tomto vyznaní zaznieva už skúsenosť kresťanskej cirkvi, ktorá nasledovala Ježiša a jeho posolstvo – a to až po smrť na kríži – už nielen v židovskej Palestíne, ale zvlášť v pohanskom Grécku a cisárskom Ríme. 

Keď si dnes opätovne približujeme tieto udalosti, tak predovšetkým preto, aby sa aj v nás, tu a teraz obnovilo toto odhodlanie Ježiša nasledovať a aby aj nám hlboko v srdci zaznelo vyznanie: Ježišu, ty si Syn Boží, ty si môj Mesiáš, ty si moja superhviezda!