Homília - 22.3.2009

Minulú nedeľu som rozprával o význame Desatora Božích prikázaní – presnejšie o jeho zdôvodnení. Moderný človek stojí totiž pred Desatorom, ale aj pred akoukoľvek ďalšou náboženskou výzvou podobne, ako dospievajúci mladý človek pred výzvou svojho rodiča. Na rodičovský príkaz zvykne mladý človek odpovedať protiotázkou: A prečo ja, prečo nie niekto iný, a prečo vôbec mám teba (vás) poslúchať? Ak je niečo dôležité, tak je to práve odpoveď na túto otázku. Nie jednoduché konštatovanie, že treba, ale prečo treba, prečo sa máme cítiť zaviazaní nielen svojím želaním, ale i nárokom niekoho iného, vrátane nároku Boha.

Z našej náboženskej a morálnej výchovy poznáme niekoľko spôsobov zdôvodnenia, prečo treba zachovávať morálne zásady a poslúchať Božie príkazy. Poznáme varovanie – aby ťa nestihol trest, ale aj vznešené zdôvodnenie – aby si odpovedal na výzvu lásky. Platné je jedno i druhé. Pre veriacich Židov bol Boží trest predstavovaný predovšetkým časom tzv. babylonského zajatia (586-539 pred Kr.). Babylončania (vládcovia v dnešnom Iraku) v tom čase dobyli Jeruzalem a z jeho územia odvliekli asi 50 tisíc zajatcov. Títo ľudia žili v Babylone v osobitných kolóniách, kde sa venovali najmä obchodu; niektorí z nich dosiahli aj vyššie spoločenské postavenie. Ich kňazi a proroci si často kládli otázku, prečo krajina upadla a podľahla nepriateľom. Nešťastie si vysvetlili ako Boží trest: „Boh ich napomínal, lebo mu bolo ľúto svojho ľudu... Ale oni vysmiali Božích poslov, pohŕdali jeho slovami a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku.“ (2 Kr 36, 15-16 ) Obdobie trestu skončilo tým, že perzský panovník (z dnešného Iránu) premohol vládcov Babylonu a umožnil Židom návrat do vlasti. Kňazi a proroci videli v tomto panovníkovi nástroj Boží, prostredníctvom ktorého Boh oslobodil svoj ľud. 

My nie sme veľmi zvyknutí na to, aby sme v rôznych udalostiach vo svete videli Boží trest alebo Božie oslobodenie. Ak premýšľame nad niečím týmto spôsobom, tak asi skôr nad nešťastnými udalosťami zo súkromného života (prečo mi nevyšlo manželstvo, výchova detí, prečo je v našej rodine choroba, dlhy). Temer vôbec sa nepýtame na príčinu šťastných udalostí, čiže si ich ani nepripravujeme, nevytvárame. Ľudia biblickej tradície však často spájali nielen udalosti súkromné, ale omnoho viac udalosti spoločenské s otázkou, ako sú tieto udalosti dôsledkom zachovávania alebo naopak nezachovávania Božích prikázaní. Desatoro a ďalšie morálne zásady získavali práve na pozadí dejinných udalostí svoje zdôvodnenie. V spoločnom rozhovore, pri spoločnej modlitbe a spoločnom hľadaní riešení sa dospievalo k poznaniu, čo je správne, čo je Božia vôľa. Podľa dnešného úryvku evanjelia rozprával aj Ježiš s Nikodémom, členom veľrady, o dávnej udalosti – ešte omnoho staršej ako bolo obdobie babylonského zajatia – a na pozadí tej udalosti vysvetlil, ako sa dá prekonať nešťastie a dospieť k záchrane, oslobodeniu. Skutkom, ktorý podľa Ježiša umožňuje záchranu, je viera, a to viera, že Boh koná zachraňujúco cez ľudí – cez tých, čo sa nechajú vyzdvihnúť do pozície obetujúcej sa lásky. Ježiš hovorí v evanjeliu o zachraňujúcom Božom konaní a zároveň hovorí o sebe. On sám ide svetom ako pravý Boží Syn, ktorý poslúcha Boha a nechá sa vyzdvihnúť do pozície najväčšej obetujúcej sa lásky. 

Do akej pozície sa necháme vyzdvihnúť my? Ako my vnímame udalosti svojho súkromného a spoločenského života? Vnímame ich ako náhodu alebo ako dôsledok nášho konania, nášho počúvania alebo naopak nepočúvania Božích prikázaní? Na tieto a podobné otázky si môžeme dať zmysluplnú odpoveď len vtedy, ak sa nepostavíme len pred „holé“ prikázania Desatora, ale keď sa súčasne postavíme pred udalosti nášho života – súkromného i spoločenského. Nemusí ísť len o pohľad na udalosti nešťastné, hriešne, ale aj na tie šťastné a dobré. Všetky tieto udalosti predsa neprichádzajú náhodou, neprihodia sa len tak. Autor knihy o piatich jazykoch lásky manželský poradca Gary Chapman hovorí, že väčšina ľudí našej doby nechápe povahu lásky: „Západná spoločnosť prepadla romantickej predstave o láske. Uverili sme tomu, že láska je niečo, čo sa jednoducho človeku prihodí... Láska buď je, alebo nie je, nič s tým nenarobíš.“ (Pět jazyků lásky, Návrat domů, Praha 2005, 15.) G. Chapman píše, že tento popis lásky je presný, ale len na prvé „uhrančivé“ obdobie lásky. Ďalšie obdobie lásky sa však má stať tzv. zmluvnou láskou. Vtedy sa láska stáva vedomou, stáva sa záväzkom. Nečaká, čo sa stane, ale hľadá záujem iného. Samozrejme, platí to nielen pre lásku partnerskú, ale aj pre lásku vo všetkých medziľudských vzťahoch. 

V tomto všetkom je zásadne dôležité vnímať udalosti a súvislosti nášho života. Ak sa naučíme vidieť, kde to smeruje k dobrému a kde k zlému, ľahšie aj pochopíme, prečo máme niečo robiť a zachovávať. Ľahšie si aj odpovieme pri spytovaní svedomia na otázku – čo robiť a azda sa aj ľahšie odvážime na vzťahy, ktoré sú záväzkom i pozdvihnutím do pozície, kde sa naša láska aspoň niekedy veľkodušne daruje a obetuje.