Homília - 25.12.2008

Na Vianoce sú na televíznych staniciach najobľúbenejšie rozprávky. Rozprávky o princeznách a princoch, o víťazstve chudobného človeka nad boháčom, o víťazstve dobra nad zlom. V bežnom živote rozprávkam veľmi neveríme, ani sa podľa nich nesprávame, ale vždy si ich radi pozrieme. Psychológ by nám povedal, že túžbu po víťazstve dobra, krásy a pravdy máme uloženú hlboko v našom podvedomí. (Alebo azda aj vo svedomí?) 

Ako rozprávka znejú aj vianočné texty zo Sv. Písma v našich kostoloch. Ježiško sa narodil v chudobnej maštaľke, pre jeho rodičov nebolo miesta ani v lacnejšom hoteli, predsa ho prišli navštíviť, obdarovať i pokloniť sa mu nielen pastieri, ale aj mudrci a anjeli. Múdrejší medzi nami vedia, že netreba veriť na zázračné sily, ktoré sa spomínajú v rozprávkach, ale že jadro ich výpovede je bohaté. Aj literárna hodnota našich rozprávok zväčša v ničom nezaostáva za textami takého Shakespeara, Balzaca či Hemingwaya. Podobne je to s evanjeliovými rozprávaniami o Ježišovom narodení. Jadro ich výpovede však nespočíva v ľudskom podvedomí, ale v historickom vedomí o živote, smrti a premenenej (Bohom oslávenej) existencii Ježiša Nazaretského, nazvaného jeho neskoršími učeníkmi Kristus, Spasiteľ a Pán. V tomto úctivom titulovaní Ježiša odzrkadľuje sa už viera, ktorou odpovedajú na jeho život tí, čo sa ním cítia oslovení. Teda tí, ktorí práve v ňom vidia svojho najosobnejšieho a najuniverzálnejšieho priateľa, liečiteľa a aj svoju autoritu čiže pána. 

Z Lukášovho evanjelia sme vo vianočnej noci čítali rozprávanie o Ježišovom narodení. Autor textu si dal záležať, aby príbeh narodenia historicky zarámoval (za cisára Augusta atď.), aby potom ukázal vzťah (viac duchovný ako reálno-historický) k bývalému izraelskému kráľovi Dávidovi a jeho mestu Betlehemu a aby klaňajúcimi sa pastiermi naznačil chudobných Božích, ktorých Ježiš neskôr nazve blahoslavenými, nie pre ich chudobu, ale pre nádej, ktorú vkladajú do Boha. A ako vždy, je tu aj nebeský hlas, ba spev, ktorý zastupuje darovanú múdrosť – inšpiráciu z Boha. Uveria tí, čo tomuto hlasu, inšpirácii z Ducha porozumejú. Inak je spracované svedectvo o Ježišovi v úvode Jánovho evanjelia. Text je viac rozprávaním filozofa ako literáta. A rozprávanie samotné ani nie je príbehom o narodení, je skôr meditáciou o dôsledkoch toho, ako sa Boh prejavuje v našom živote, predovšetkým ako sa prejavil v živote Ježiša Nazaretského. Podľa Jánovho svedectva sa v jeho živote prejavil Boh ako Slovo (logos), ktorého život je svetlom, orientáciou pre nás ľudí. Presnejšie by sa dalo povedať, že apoštol tu hovorí o prejave Boha, čo neskôr teológovia nazvú druhou božskou osobou, a čo si kresťania v gréckom kultúrnom prostredí predstavovali ako gréckymi mysliteľmi spomínaný logos, božský zmysel a tvorivý princíp všetkého. Na rozdiel od predstáv filozofujúcich Grékov sa tento logos podľa kresťanskej predstavy stal telom, teda vstúpil do dejín a spojil sa s nimi. Toho dôkazom má byť to, že v tele, teda v dejinách, nie v rozprávkach ani rozprávaniach, ale v našich žitých životoch sa tento logos, slovo v tele, prejaví ako milosť a pravda.

Milosť a pravda – to je aj poznanie a úloha. Podľa všeobecnej skúsenosti ľudia v našom svete po ničom tak netúžia, nič tak nehľadajú ako uzdravenie. Uzdravenie z choroby, ale aj z narušených a nešťastných vzťahov. Za prostriedok k uzdraveniu sa pokladá liečenie, rekreácia, zdravý spôsob života. Kedysi sa na označenie komplexného uzdravenia používalo slovo spása a v tejto súvislosti sa Bohu a jeho služobníkovi Ježišovi hovorilo Spasiteľ. Dosvedčovať, že práve vďaka Ježišovi Spasiteľovi sme schopní aj my darovať si spásu, pomáhať si k uzdraveniu, to by mala byť ambícia všetkých úprimných kresťanov. K tomuto uzdraveniu v Ježišovom mene však nepatrí len možné dočasné uzdravenie z niektorej choroby alebo narušeného ľudského vzťahu, ale aj zásadnejšie uzdravenie z toho, čo nazývame fragmentárnosťou, zraniteľnosťou ľudskej existencie. 

Slávny viedenský psychoterapeut Viktor Frankl hovorieval, že sa usiluje sprevádzať svojich klientov tak, aby našli cestu k zmyslu, k logu svojho života. Vrcholom uzdravenia podľa Frankla bolo vyjdenie k inému, odovzdanie sa inému (Inému) ako protiváha toho, keď sa človek v strachu uzatvára do seba samého. Kresťanská teológia v tejto súvislosti vyznáva o Ježišovi Kristovi, že on je takou vrcholnou víziou ľudskosti, ktorá nie je zbožštením človeka, ale jeho najradikálnejším darovaním. Ďakujem dnes všetkým, ktorí nám aspoň v niečom umožnili mať skúsenosť s týmto uzdravujúcim darovaním, a prajem zároveň nám všetkým stretnutie s Božím Slovom – Svetlom, z ktorého bohatstva dostávame milosť za milosťou, uzdravenie a schopnosť milovať nadovšetko.