Homília - 9.11.2008

V ostatných dňoch boli nepochybne najdôležitejšou svetovou udalosťou prezidentské voľby v USA. Aj na Slovensku azda už temer každý človek vie, kto sa stal novým americkým prezidentom. A to, že je tento pomerne mladý a vzdelaný človek napoly černoch, určite na ňom nie je to najdôležitejšie. V českom časopise „Psychologie-dnes“ (Portál, Praha, 11/2008) porovnal oboch prezidentských kandidátov z hľadiska Jungovej psychoanalýzy klinický psychológ Vladislav Šolc. Obamu a McCaina predstavil ako mýtické postavy (archetypy), stelesňujúce dôležité obsahy nášho kolektívneho podvedomia. Podľa švajčiarskeho psychológa C. G. Junga máme totiž vo svojom podvedomí poukladané skúsenosti predkov ešte od praveku a niekedy sa podľa nich aj správame bez vedomého úmyslu, teda podvedome. Podľa českého psychológa McCain oslovoval tých ľudí, ktorí sa psychologicky potrebujú stotožniť s obrazom silného bojovníka, a Obama zasa tých, čo túžia po zmene a zlepšení svojho života. 

Keď raz Ježiš prišiel do jeruzalemského chrámu, zachoval sa dosť zvláštnym spôsobom. Povyháňal stadiaľ predavačov obetných zvierat a zmenárnikov, čo menili pohanské peniaze na pravoverné židovské. Jánovo evanjelium toto Ježišovo správanie nevysvetľuje ako snahu o očistenie chrámu od všetkého neduchovného, ale ako zdôraznenie pravého chrámu, ktorým má byť ľudský život. Tým prvým životom, prvým telom, ktoré sa prejavilo ako pravý Boží chrám, je Bohom vzkriesený Ježišov život. 

Netreba sa diviť, že reč o zbúraní chrámu pôsobila medzi židmi poburujúco. Takto by pôsobila medzi nami aj dnes. Chrám bol a je symbolom toho najsvätejšieho, čo by sa nemalo poškvrniť. Predsa, medzi židmi bol chrám ako miesto modlitby a Božieho pôsobenia vždy akoby čímsi navyše. Izrael sa nábožensky zrodil na ceste z Egypta do Kanaánu, zo zeme otroctva do zeme oslobodenia. Boh sa na tejto ceste ľuďom prihováral slovom a znameniami. Izraeliti ho mali uctievať tým, že ho budú počúvať a svojimi činmi odpovedať na jeho slovo. Boh teda nečakal na svoj ľud v nejakom chráme, ale putoval so svojím ľudom. Neskoršie putovanie ľudí na posvätné miesta a ešte neskôr do chrámu v Jeruzaleme slúžilo zjednoteniu izraelských kmeňov a vyjadrovalo vieru Izraelitov, ale nechápalo sa ako to najdôležitejšie. Ježiš to podľa Jánovho evanjelia vyslovil napr. v rozhovore so Samaritánkou: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme... praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde (Jn 4, 21, 23). Inak povedané, máme sa klaňať Bohu vo svojom tele, vo svojom živote, keď sa tak ako Kristus Ježiš necháme viesť Božím Duchom a budeme žiť v pravde, teda v opravdivej službe Bohu a blížnym. Ak sa niekto cíti posvätený a Bohom zachránený už tým samotným činom, že je v nejakom chráme – jedno či v pohanskom, židovskom alebo kresťanskom – a koná tam nejaké klaňanie, ale Bohu sa neusiluje klaňať v Duchu a pravde uprostred udalostí svojho života, podľa Ježiša sa mýli, zostáva neposvätený. 

Problémom ľudí, čo chodia radi do kostola (aj nás, nielen židov kedysi), môže byť to, že sa cítia posvätení už tým samotným, že prídu a niečo posvätné v chráme robia, a pritom zabúdajú, že murovaný chrám je len prostriedkom (síce dôležitým, ale predsa len prostriedkom) k tomu, aby Boží chrám urobili zo svojho života, myslenia a konania. Problémom ľudí, čo do kostola nechodia, môže byť zasa to, že zo svojho života síce robia chrám, ale nie Boží, lež seba samého, a tak ľahko prepadajú pýche a sebectvu. Dnes sa venujeme téme pravého chrámu preto, lebo na dnes pripadol sviatok posvätenia Lateránskej baziliky v Ríme. Ten chrám bol vybudovaný kresťanmi, o ktorých sa dá povedať, že vo svojom myslení a vo svojom srdci zrúcali chrámy pohanských bohov a zo svojho života aj za cenu prenasledovania urobili miesto pravej úcty voči Bohu. Pochopili, že náš život neurčujú bohovia ani osud a ani Boh Ježišov v tom zmysle, že by konal bez nás, bez našej vedomej odpovede na jeho oslovenie. V tejto súvislosti aj psychológ hodnotiaci amerických prezidentských kandidátov napísal, že predstavy v našom podvedomí mocne účinkujú, aj keď si to nepriznávame, ale samy o sebe sú amorálne, sú mimo dobro a zlo. My ich potrebujme dostať z podvedomia do vedomia, porozumieť im a spracovať ich. Inak zostaneme otrokmi svojho podvedomia a svojich nenaplnených túžob. 

Nakoľko ľuďom v Amerike i vo svete pomôže k naplneniu ich túžob nový americký prezident, môžeme zatiaľ len hádať. Vie sa o ňom, že vyrástol bez náboženskej výchovy a že sa dal pokrstiť ako dospelý v jednej menšej evanjelickej cirkvi. Nehanbí sa priznať, že sa denne modlí, aby nestratil svoj morálny kompas, a o cirkvách pekne hovorí, že z vlastnej skúsenosti vie, koľko je v nich obetavých ľudí, čo sú ochotní slúžiť najbiednejším. Na rozdiel od svojho predchodcu ľahkovážne nehlása, že má Boha na svojej strane, a vyznáva, že pozitívna zmena vo svete nastane, ak sa sami staneme tou zmenou, tým novým, čo hľadáme. Myslím, že tieto udalosti z ostatných dní sú hodné nášho zamyslenia a azda aj podnetom k tomu, aby sme v duchu Ježišových slov budovali Boží chrám v sebe a v spolupráci s ním prinášali pozitívnu zmenu do nášho života. Nech sa nám to spoločne podarí!