Homília - 26.10.2008

Čím sa riadime v našom správaní? Zvonka sa riadime (alebo sme riadení) určitými právnymi normami (zákonmi), bližšie sú nám však rôzne zaužívané obyčaje a ešte bližšie naše vlastné predstavy a záujmy. K tým predstavám často patrí aj náboženská viera a z nej pochádzajúca etika. V židovskej spoločnosti Ježišových čias to bolo práve náboženstvo, z ktorého sa odvodzovalo množstvo pre spoločnosť záväzných predpisov. Podľa znalcov rabíni rozlišovali až 248 príkazov a 365 zákazov, ktorými sa mal veriaci žid riadiť. 

Zoči-voči množstvu týchto predpisov je pochopiteľné, že sa ľudia pýtali, ktorý je najdôležitejší. Keď Ježiš na takúto otázku odpovedal, neoznačil len jeden predpis za celkom „naj“, ale povedal, že v jednom prikázaní sú všetky ostatné obsiahnuté. Myslel na príkaz lásky, ktorý poznal z vlastnej židovskej tradície. Tento príkaz mal dve časti, ktoré sa však vo Svätom Písme Starej zmluvy nachádzali oddelene (Dt 6,5a Lv 19,18). Ježiš ich spojil a predstavil ako jedno nedeliteľné prikázanie, kde láska k Bohu a blížnemu sa vzájomne podporuje a zdôvodňuje tak, že ich treba žiť ako jedno prikázanie. 

Dívať sa z pozície nášho kresťanského chápania príkazu lásky pohŕdavo na židov pre množstvo ich predpisov, ktoré ich viazali, by sme však nemali. Celé to množstvo židovských predpisov totiž vzniklo práve preto, aby sa teória preniesla do praxe, aby sa poznanie (Bohom zjavené slovo) prenieslo do života. A život, ako vieme, prináša množstvo rozmanitých situácií – od počatia až po smrť – a odohráva sa v rôznych oblastiach – od rodinnej spálne až po biznis na Wall Street. Preto sa staré židovstvo pokúšalo o čo najpodrobnejší popis toho, ako žiť podľa Božej vôle vo všetkých týchto situáciách a oblastiach. Ježiš neodmietol toto úsilie, ale pripomenul, že je márne, ak by sme svoje záväzky nepreosiali sitom toho hlavného predpisu, ktorým je prikázanie lásky. Podstatou tohto prikázania je totálne nasadenie čiže celostné odovzdanie sa vzťahu, v ktorom milujeme. Ľudia, ktorí sa majú radi, uveria tomu, že sa majú radi, na základe skúsenosti, že sú jeden druhému celkom k dispozícii – že ty si tu pre mňa a ja pre teba. Problémom celostného nasadenia z lásky je, že toto nasadenie je predovšetkým vnútorným postojom, ktorý sa, samozrejme, musí potvrdzovať v praxi, ale neprekrýva sa s časom a priestorom, ktorý zdieľame s milovanou osobou. Byť totiž časovo a priestorovo niekde totálne nasadení, nemusí vôbec znamenať lásku, ale napr. väzenie. Aj preto, že sa nám to neprekrýva, máme s láskou problém, a preto sa i pýtame: Kedy tá láska naozaj je? V Matúšovom evanjeliu nemôžeme prehliadnuť, že reč o láske ako hlavnom Božom prikázaní bola zároveň súdom nad farizejským židovstvom, ktoré vo svojej väčšine neprijalo Ježiša v jeho mesiášskom nároku ako Dávidovho syna a neprijalo ani jeho učeníkov. V takejto poctivo do kostola a synagóg chodiacej spoločnosti, ktorá sa každodenne viditeľne modlila a ktorá nábožensky upravovala aj obliekanie, umývanie, jedenie, prácu i plodenie deti – v takejto spoločnosti bolo zrozumiteľné, že jej kresťania zo židovstva kládli kritickú otázku: Kde je však v tomto všetkom láska, láska k nášmu Bohu a láska k blížnemu? 

Ako túto otázku kladieme dnes, keď s Ježišovým prikázaním lásky nestojíme už pred spoločnosťou zviazanou náboženskými predpismi, ale naopak skôr pred spoločnosťou, ktorá nevie, akými predpismi sa má riadiť? (Pravda, okrem tých predpisov, ktoré krívajúc – raz na jednu, inokedy na obe nohy – schvaľujú naše zastupiteľstvá a parlamenty.) Uvedomujeme si, že nemožno sa len pýtať, že treba ponúknuť aj konkrétnu odpoveď. Odpoveď lásky, ktorá bude vyjadrením postoja: chcem milovať, a súčasne skúsenosti: som milovaný. Odpoveď lásky v jej biblickej osobitosti, kde ide aj o lásku Boha a k Bohu, nielen o lásku človeka a k človeku. Bol som včera na sympóziu, ktoré sa pokúšalo hovoriť o etike v dnešnej spoločnosti, najmä o problémoch spojených s modernou medicínou a ochranou života. Jedna pani doktorka, ktorá sa dlhé roky venuje starostlivosti o nevyliečiteľne chorých, sa zaujímavo vyjadrila, že lekárov delí od zabitia pacienta len úmysel. Títo chorí ľudia majú totiž často neskutočné bolesti, preto sa im podávajú sedatíva, lieky na zníženie vedomia, aby tak veľmi necítili svoje bolesti. Pri väčšej dávke by ich vedomie však lekár mohol vyhasiť úplne. Čo teda rozhoduje? Lekárov úmysel, jeho vôľa slúžiť životu, a to aj v našich slovenských pomeroch, keď na oddeleniach s ťažko chorými ľuďmi je obrovský nedostatok lekárov a ošetrovateľov. 

Zdá sa mi, že toto, čo pani doktorka nazvala úmysel, je čosi ako to navonok nepostrehnuteľné, ale Ježišom zásadne požadované rozhodnutie milovať Boha, ktoré predchádza nášmu rozhodnutiu milovať človeka – aj cudzieho človeka, ktorého by sme vôbec milovať nemuseli, ktorý by nám mohol byť celkom ukradnutý. Takéto je to všetko krehké a zároveň mocné, takéto je naše trápenie s láskou, ak má byť celostná a naozajstná. Prijmime predsa, milí priatelia, aj dnes Ježišovo pozvanie, aby sme vošli do jeho chápania života, do jeho chápania lásky.