Homília - 12.10.2008

Kto prichádza po tieto dni k nášmu kostolu, všimne si na jednej stene odstránenú omietku. Omietka na tomto mieste nám už dlho robila starosti. Keď vidím túto stenu, predstavím si ľudí, ktorí bez nároku na odmenu stenu očistili, a v duchu sa im poďakujem. Podobne si môžeme predstaviť ľudí a v duchu sa im poďakovať všade tam, kde vidíme výsledky obetavej práce, či už ide o prácu drobnú alebo veľkú. Vo veži kostola naše učiteľky náboženstva pripravili s deťmi nástenku, na ktorej sú znázornené ruky. Na rukách je napísané, za čo deti ďakujú. Nájdeme tu vznešené poďakovanie Pánu Bohu i poďakovanie za „obyčajnú“ zeleninu. Na tej nástenke je aj myšlienka, ktorú poznáme zo sv. omše: Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali chlieb a víno. Obetujeme ti ich ako plody zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stali chlebom života a duchovným nápojom. 

Kto ďakuje a dobrorečí, ten prijíma dobré veci a zároveň ich obetuje, čiže správa sa tak, aby sa tieto veci stali čímsi, čo nás premení z ľudí nevďačných na ľudí vďačných, zo sebeckých na obetavých, z upracovaných na radostných. Ježiš raz rozprával príbeh o hostine, na ktorú ľudia nechceli prísť. Vieme pochopiť, že sa niekomu nechce ísť do roboty, alebo že si chce ponechať výsledky práce len pre seba. Ťažšie sa však chápe, prečo niekto odmietne pozvanie na hostinu. Ježišov príbeh o hostine je podobne ako príbeh o vinici podobenstvom o Božom kráľovstve. Podobne ako v iných Ježišových príbehoch aj v tomto príbehu sa naznačuje, že do Božieho kráľovstva sa nemusia dostať tí, čo si myslia, že sú už vnútri. V Matúšovom evanjeliu ide opäť o problém medzi židmi, čo odmietali Ježiša ako Mesiáša, a tými židmi, čo v neho uverili. Dnes však ide najmä o nás, aby sme svoje rozhodnutie pre vieru správne posúdili a naplnili ho aj skutočným obsahom. 

Podobenstvo o hostine asi ešte viac ako podobenstvo o vinici poukazuje na to, čo je tým skutočným obsahom. Týmto obsahom je hostenie, čiže vďačné prijímanie darov Božích i svetských, ich radostné zdieľanie a obetavé delenie sa o ne. Ježiš predstavuje Boha ako toho, kto chce z ľudí vytvoriť jedno spoločenstvo, čo bude spolupracovať na rozvoji sveta a rado sa podelí o dary Božie. Preto pozýva ľudí. Keď sa vyhovárajú, pozýva znova. Keď pozvaní odpovedajú na pozvanie násilím, pozýva ďalších. Násilie, ktorým niektorí ľudia odpovedajú na pozvanie, je obrazom správania sa tých ľudí, čo chcú veci tohto sveta len pre seba. Tiež je to obraz správania sa takých veriacich ľudí, čo si namýšľajú, že len oni správne veria, že len ich viera je pravá (chcú mať Boha len pre seba). Ježišovo podobenstvo končí vylúčením jedného človeka z hostiny, čo síce prijal pozvanie, ale nemal správne šaty. Šaty boli v staroveku aj odznakom slobodného človeka a výrazom jeho sebaúcty. Otroci boli predávaní nahí ako zvieratá. Mať šaty preto znamenalo aj to, že niekto má hodnotu človeka. Nemať správne šaty z vlastnej vôle naznačuje, že niekto si neváži ani sám seba.
 
Medzi pozvaním a pohostením, medzi šancou na život a jeho hodnotným žitím stojí naše rozhodnutie. Dokážeme toto rozhodnutie urobiť? Ježišov príbeh nám pripomenul, že niektorí z nás chcú prežiť život akoby sami, bez pozvania, chcú sami vlastniť všetko, čo majú v dosahu, bez toho, aby sa s niekým delili. Takíto ľudia sa niekedy vyhovárajú, že nemajú čas na niečo také neužitočné, ako je slávenie, ako je hostina. To sú tí, čo vidia len prácu, len zháňanie sa za vecami bez toho, aby precítili vďaku voči Bohu a radosť z iných ľudí. Ježiš nám v príbehu vážne naznačil, že tieto postoje sa nemôžu podceňovať. Preto je v jeho príbehu jasne povedané, že odmietnutie pozvania na hostinu, do spoločenstva, do vytvárania solidárneho sveta vedie do nešťastia, k násiliu, ku katastrofe... Malé deti, aby sa snažili, motivujeme darčekmi; aby sa radi učili, aby radi chodili do kostola, k tomu ich vedieme aj hrou. Ale napokon príde čas, že ich musíme postaviť pred vážne rozhodnutie. Na sv. omši pre deti som dnes rozprával príbeh, ktorý pôvodne vznikol v africkej krajine Ghana: „V istej dedine žil otec, ktorý mal osem dcér a dvoch synov. Celý život poctivo pracoval na svojom hospodárstve, aby uživil svoju rodinu. Keď však jeho deti vyrástli, ukázalo sa, že majú radšej zábavky a nechce sa im pracovať. Keď otec zoslabol, veľmi sa trápil nad budúcnosťou svojich detí. Pred smrťou si ich zavolal k sebe a povedal im: Môj otec mi kedysi daroval zlatý poklad. Ja som poklad zakopal u nás na poli, ale už ani neviem kde. Po mojej smrti ho choďte hľadať. To je všetko, čo vám môžem dať... Len čo otec zomrel, deti hneď začali kopať po všetkých poliach a záhrade. Prekopali všetko, ale zlato nenašli. Najstaršiemu z nich napadlo, že keď už je všetko prekopané, bolo by dobré zasiať aspoň kukuricu. Podarilo sa im mať dobrú úrodu, časť úrody aj predali a zarobili si peniaze. Otec vlastne na nich použil trik, aby svoje deti zachránil pred lenivosťou a hladom.“ (A. Korem, Africké rozprávky, VMV, Prešov 2004, 35.)

Aký trik použijeme dnes na naše mestské deti? Čo im odporučíme prekopať, aby mali budúcnosť? A čo povieme sebe, aby sme prijali pozvanie na hostinu, do spoločenstva, do vytvárania sveta, čo bude Božím kráľovstvom? Na začiatku nech je aspoň náš vďačný pohľad na všetko okolo nás, kde vidíme stopy obetavej práce našich blížnych. Z vďačnosti sa rodí aj naša radosť a ochota pokračovať tam, kde iní pred nami už začali.