Homília - 7.9.2008

Vždy, keď slávim nedeľnú bohoslužbu a dívam sa na naše spoločenstvo, uvedomujem si, aké je výnimočné. Nie, zaiste nie je výnimočné tým, že by sme tu boli samí úžasne dobrí, vynikajúci ľudia. Výnimočné je tým, že naše spoločenstvo nevytvára či nezdôrazňuje rozdiely medzi ľuďmi. Doma sme so svojimi príbuznými, v škole so spolužiakmi, v práci s kolegami, na šport alebo zábavu chodíme s tými, ktorých to baví a zaujíma, všade sa delíme podľa veku, vzdelania a záujmov; často sa ľudia delia aj podľa národnosti a sociálnych pomerov. Tu na bohoslužbe však rozdiely nerobíme. Ak by niekto povedal, že sa delíme podľa náboženstva, mýlil by sa. Kresťanské kostoly sú počas bohoslužieb otvorené pre všetkých, ktorí sa chcú zúčastniť, a my sa nikoho pri dverách nepýtame, či je kresťan a katolík. 

Dnešné evanjelium nám pripomína, čo by malo byť najhlbšie spojivo nášho spoločenstva. Mala by to byť jednomyseľná prosba alebo túžba, ktorá sa v texte evanjelia opisuje ako túžba byť či žiť v Ježišovom mene: „Kde sú dvaja lebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Ak teda v našich kostoloch nerobíme medzi sebou veľké rozdiely, zjavne sme sa už niečo od Ježiša naučili. Pokladáme za samozrejmé, že sme tu nielen s tými, s ktorými sa máme výslovne radi, s ktorými si naozaj rozumieme, s ktorými máme rovnaké záujmy či názory... Na druhej strane je prirodzené, že každému ostávajú jeho vlastné radosti a starosti, ktoré ani na bohoslužbe nemôže odložiť niekam nabok. Ako sa to však myslí, že sa máme modliť jednomyseľne, že máme byť zhromaždení v Ježišovom mene? 

Ak evanjelium hovorí o jednomyseľnosti, zaiste sa tým nemyslí, že máme všetci len jednu prosbu alebo túžbu. Ani sa nemyslí, že máme byť rovnakí, napokon vieme, aká obohacujúca je mnohorakosť, variabilita. Jednomyseľnosťou sa nemyslí niečo jednaké, ale niečo základné. Na otázku, čo je podľa Ježišovho evanjelia to základné, viem odpovedať napr. tak, že poukážem na slová modlitby Otčenáš. Chápanie Boha ako Otca, obsah a poradie prosieb v Otčenáši, od prosby o úctivé, sväté vnímanie Božieho mena až po prosbu o vzájomné odpustenie hriechov – to je to základné. Alebo môžem odpovedať poukázaním na slová apoštola Pavla, ktoré sme tiež dnes čítali zo Sv. Písma: „Kto miluje blížneho, splnil zákon... Naplnením zákona je láska.“ (Rim 13, 10) Jednomyseľní teda máme byť v nasledovaní Ježiša ako Krista, ako nášho učiteľa a priateľa. Jednomyseľní v túžbe žiť v jeho duchu, vnímať poradie hodnôt ako on, žiť tieto hodnoty ako on. Toto „žitie v jeho duchu“ prekračuje hranice viditeľného náboženstva. Nezabúdajme na kanaánsku ženu – pohanku, ktorej prosbu o uzdravenie dcéry nám dal Ježiš za vzor pravej viery (Mt 15, 28). Z tohto chápania jednomyseľnosti potom vyplýva aj postup pri riešení problémov, alebo skôr schopnosť vidieť skutočné, nie umelé problémy. 

Čo sú podľa Ježiša skutočné problémy? Povedal by som, že to, čo znemožňuje, kazí či falšuje naše vzťahy k Bohu, svetu, spoločnosti, prírode a ľuďom. Tieto vzťahy niekto kazí, ak chce mať vzťah k Bohu, ale bez ostatných. Alebo, ak niekto horlí za slobodu človeka, za ľudské práva a hodnoty, ale zasa bez vzťahu, bez zodpovednosti za ostatných. Ak sa pozrieme priamo na cirkev ako Ježišovo spoločenstvo zjednotené v jeho mene, skutočný problém, hodný toho, aby sme išli kvôli nemu aj do vážneho sporu, spočíva napr. v tom, ak by niekto znemožňoval, aby cirkev bola cirkvou Otčenáša, cirkvou evanjelia, cirkvou lásky, ktorá je naplnením zákona, a robil by z cirkvi (či už na úrovni pápeža, biskupa, kňaza alebo bežného veriaceho) svoj súkromný krúžok alebo svoj úrad, na ktorom zarába, alebo svoj výťah k moci a vplyvu, či dokonca akýsi súdny dvor, z ktorého ostatných posudzuje. Vo všetkých týchto prípadoch by sa rozbíjal základný zmysel cirkvi, a vtedy platí Ježišovo: Choďte za tým človekom a napomeňte ho ako brata, ako sestru. Nie ako špinavca, ako kacíra, ako zatratenca, ale ako brata a sestru. Ak však viac nechce byť bratom, sestrou, nech teda ide, nech to nekazí druhým, nech nenavádza na zlé aj ostatných... 

Dnes žijeme v takej dobe, že mnohí z nás majú problém spojiť svoje súkromné záujmy či starosti so zodpovednosťou o spoločnosť, svet, cirkev. Koľkokrát mi aj naši veriaci povedali, keď som niekomu naznačil, že od neho čakám určitú zodpovednosť za spoločné veci: Vieš, ale ja sa musím postarať o rodinu, o to, aby som si zarobil, mne nikto nič zadarmo nedá... Milí priatelia, áno, veď všetci sa musíme postarať. Ale v Ježišovom duchu, v tom duchu, v ktorom sa nerobia rozdiely medzi starosťou o seba a zodpovednosťou za cirkev, starosťou o seba a starosťou o svet. Nebojme sa, je to možné, ak naozaj chceme žiť v Ježišovom duchu. Mnohé sa nám už podarilo a buďme za to vďační. Ale pokračujme ďalej na ceste nasledovania Krista, aby sme dorastali do jeho ducha a mohli sme plnohodnotnejšie zažiť jeho prítomnosť medzi nami.