Homília - 15.8.2008

Zdá sa, že svet má v súčasnosti iné problémy ako ospevovať Máriu, Ježišovu Matku, alebo ju, naopak, kritizovať. Podnes sú však kresťania rozdelení aj ohľadom uctievania tejto ženy, ktorú sme sa naučili nazývať rozmanitými menami – od vznešeného Notre Dame, Velika Gospa, Mia Donna (madona, naša pani), cez všednejšie Svätá Panna, až po teologicky prešpekulované mená ako sú: Bohorodička, Nanebovzatá či Nepoškvrnená... Už v tejto mnohosti pomenovaní sa odráža množstvo reálnych i nereálnych očakávaní... 

Kritike treba podrobiť prehnané očakávania, hraničiace s nezmyslami: Nestáva sa Mária, Ježišova matka, v predstavách niektorých ľudí temer rovnou Bohu, či nestáva sa dokonca akousi náhradou za Boha - bohyňou? Znalci histórie nám pripomenú miesto zrodu mariánskeho kultu – mesto Efez a prastarú efezskú tradíciu uctievania bohyne plodnosti – Artemis. Skutočne, sviatok Nanebovzatia Márie sa objavil vo východnom kresťanstve tesne po skončení koncilu, ktorý sa konal r. 431 práve v Efeze. Na ňom bola Mária po prvýkrát označená za Bohorodičku. V racionálnejšom západnom kresťanstve sa objavuje sviatok Nanebovzatia až o dvesto rokov neskoršie, aby sa temer dvojtisícročná ľudová tradícia uctievania Márie ako nanebovzatej zavŕšila r. 1950 úradnou formuláciou článku viery (dogmy), že „Božia Matka Mária po ukončení svojho pozemského života bola s telom i dušou prijatá do nebeskej slávy“. 

Poznáme ľudí, ktorí preháňajú s úctou Márie. Nábožnosť týchto ľudí býva zmesou pohanstva a kresťanstva, a ich prehnané city často porážajú zdravý rozum. Avšak namiesto toho, aby sme sa dnes venovali rozoberaniu týchto omylov, venujme sa radšej tomu, čo nám úcta Márie ponúka. Príklon k pohanstvu je zlý, lebo sa nevníma ľudská sloboda pred Bohom a viera sa zamieňa za mágiu. „Normálna“ kresťanská úcta Márie však pomáha vnímať a vážiť si svoju telesnosť a svetskosť. Áno, Mária ako rodička, ako matka, nás spája s našou ľudskou telesnosťou a učí nás, že táto naša telesnosť nás nemusí gniaviť, ale pozdvihovať. O tom je v zásade aj cirkevná reč o Máriinom nanebovzatí.

Telesnosť nás gniavi vtedy, ak je odtrhnutá od svojho zmyslu, ak je sebecká a neplodná, nemilujúca. Naopak, telesnosť, pozemskosť, naše telo, to všetko je pozdvihujúce, hodné prijatia „do neba“, ak je to plodné, milujúce, otvorené pre oslovenie, oplodnenie Bohom. Táto Bohom ponúknutá plodnosť neplatí len pre ženy, ale aj pre mužov, lebo plodnosť síce súvisí s telesnosťou, ale v podstate je to duchovný postoj, v ktorom sme ochotní prijať do svojho rozumu a srdca to obohacujúce, čo nás postupne učiní ľuďmi prinášajúcimi úžitok a lásku. Evanjelium na dnešný sviatok pripomína Máriu, ktorá po oslovení Bohom sa vydáva na cestu, aby sa podelila o svoju radosť a starosť z počatého dieťaťa s príbuznou Alžbetou a aby jej pomohla v jej nečakanom tehotenstve. Ich stretnutie je v Lukášovom evanjeliu spracované meditatívno-teologicky, takže pozornosť sa nesústreďuje až tak na samotnú návštevu Márie u Alžbety, ale viac na vďaku a chválu voči Bohu. Do úst Márie sú vložené slová chválospevu (Magnifikat), ktoré v skratke vystihujú neskoršie posolstvo jej syna o Božom kráľovstve: Boh je ten, čo obdarúva a prejavuje milosrdnú lásku, on je ten mocný, čo uzdravuje a pozdvihuje ponížených a odmieta namyslených... Pripomenutím Abraháma v závere chválospevu sa kresťanstvo oproti primitívnej telesnej kontinuite rodu hlási k duchovnej plodnosti z viery, ktorá nikoho nevylučuje len na základe tradície a pôvodu. 

K najväčšej biede, ničeniu človeka, a súčasne k najväčšej pýche na vlastný telesný (rasový) pôvod prišlo počas vlády nacistickej ideológie v prvej polovici 20. stor. a v čase následnej vojny s miliónmi mŕtvych. Asi nebude náhoda, že cirkev práve po tejto katastrofe, po tomto masovom ničení ľudskosti, vyhlásila r. 1950 dogmu o Nanebovzatí Panny Márie, čiže jedného z nás, aby vyzdvihla našu ľudskosť s dušou i telom, celého človeka. Predstava o nanebovzatí je predstava o dovŕšení Bohom oplodnenej ľudskosti, ktorá začala s Ježišom, pokračovala Máriou a má sa zavŕšiť nami, Ježišovými bratmi vo viere. Toto zavŕšenie dosiahneme vtedy, keď budeme vďační za svoju ľudskú telesnosť a keď jej zároveň ako Mária dáme zmysel v oplodnení láskou. Nádejame sa, že tá nás premení a pozdvihne do lásky nebeskej a skutočne oslobodzujúcej.