Homília - 3.8.2008

Občas mi niekto zatelefonuje na faru a posťažuje si, ako sa mu žije – že nikoho nemá, kto by mu pomohol, a že či ja neviem zariadiť, aby niekto niečo opravil v jeho byte, vybavil mu niečo na úradoch, alebo ho zaviezol k lekárovi. Samozrejme, zväčša musím povedať, že to nie je v mojich možnostiach, že sa môžem len opýtať iných a pod... Nemám po takýchto telefonátoch dobrý pocit. Na jednej strane si uvedomím, že na rozdiel od dedinského prostredia žijú ľudia v mestách anonymne, nepoznáme sa, a tak niektorí zostávajú bez pomoci a iní nás chcú dobehnúť a využiť. Aj si povzdychnem, prečo tí ľudia volajú mne, veď nemám firmu na riešenie problémov, od tých technických a ekonomických až po psychiatrické. Zároveň som však smutný, keď neviem pomôcť, lebo si myslím, že farnosť, naše veriace spoločenstvo, by mala fungovať tak, aby sme boli jeden druhému blízko v našich potrebách a do dnešného sveta prinášali niečo z toho ducha, v ktorom konal Ježiš, keď sa ľuďom venoval, uzdravoval ich a sýtil ich. 

Po viacerých Ježišových podobenstvách, v ktorých Ježiš hovoril o Božom kráľovstve, nasledujú v Matúšovom evanjeliu dve udalosti, ktoré nazývam akčnými podobenstvami. Ježiš v nich Božie kráľovstvo nesprítomňuje rozprávaním, ale v akcii, konaním. Je to, pravda, zvláštne konanie. V jednej udalosti spôsobí, že hladní ľudia sa nasýtia, a v druhej dokonca chodí po vode (Mt 14, 22-33). Nad oboma udalosťami môže súčasný človek pokrčiť plecami ako nad fintami kúzelníka, ktorému nevidí na prsty. Môžeme však do nich aj pozorne meditatívne vstúpiť, podobne ako vstupujeme do príbehov v knihách, divadle či vo filme. Ak vstúpime, odchádzame s Ježišom do samoty, prežívame s ním bolesť nad smrťou priateľa, radíme sa s ním, liečime si u neho rany a spoločne s ním hľadáme riešenia, aby sa všetci nasýtili. 

Príbeh o nasýtení na pustatine nájdeme v evanjeliách vo viacerých variantoch. V zásade však tento príbeh predstavuje v akejsi dramatickej skratke všetko podstatné, čo patrí k uskutočneniu Božieho kráľovstva. Je tu nové spoločenstvo, nový ľud, ktorý prišiel za Ježišom aj na pusté miesto. Toto spoločenstvo nevzniklo náhodne. Predpokladám, že títo ľudia prišli za Ježišom, lebo ich pred časom oslovil Ján Krstiteľ, a teraz boli zranení jeho tragickou smrťou. Aj Ježiš bol touto smrťou dotknutý, preto chcel byť sám. Keď však videl, koľko ľudí za ním prišlo, spoznal, že s týmito ľuďmi si má čo povedať. A venoval sa im. Spojila ich bolesť nad stratou Jána a očakávanie toho, čo bude ďalej. Evanjelium spomína, že Ježiš uzdravoval chorých. Asi neniesli do tej samoty chorých na nosidlách. Chorí, zneistení, sklamaní, vyľakaní – to boli oni sami, ktorí prišli a ktorých Ježiš uzdravoval. Stretnutie vrcholí spoločným jedlom, ktoré vôbec nemuselo byť. Ako sme počuli z evanjelia, Ježiš zariadil, aby sa všetci nasýtili. Zariadil to modlitbou i povzbudením k solidarite. Stojí za pozornosť, že slová, ktoré čítame o Ježišovi v dnešnom evanjeliu, sú temer identické s tými, ktoré používa cirkev pri sv. omši pred obradom premenenia v eucharistickej modlitbe: Vzal chlieb a ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil (ďakoval Bohu), lámal chlieb (delil) a dával učeníkom a tí dávali ľuďom. Ježišovo akčné podobenstvo bolo premieňajúce, transformovalo úzkostlivých a nechápavých na spoločenstvo ľudí, ktoré počúva Boha a delí sa o živobytie. Mohli by sme povedať: Takto vzniká Božie kráľovstvo. Pravda, to, čo sa vydarí v určitom okamihu, ešte nie je trvalou situáciou. Zostáva podobenstvom, výzvou, obrazom, ktorý treba ďalej trpezlivo maľovať a realizovať. 

Pred niekoľkými desaťročiami letelo medzi našimi teológmi heslo: „Mystika a politika“. Politikou sa nemyslelo to, na čo často frfleme a čo kritizujeme ako hry mocných. Politikou sa tu myslel pôvodný význam pochádzajúci z gréckeho slova polis, čiže obec, mesto, spoločenstvo ľudí, ktorí prijímajú rozhodnutia, lebo sú zodpovední. A mystikou sa nemyslelo psychicko-spirituálne vytrženie, ale vnútorná modlitba, v ktorej sa človek stíši a počuje vo svojom rozume a srdci hlas Boha. Spojiť mystiku a politiku znamená prekročiť hranicu súkromného a zodpovedne konať na verejnosti, a súčasne to konať z modlitby, z úcty – konať z Boha. Miestna cirkev by určite mala byť tým miestom, kde sa žije spojenie modlitby a starosti o ľudí, kde vzniká nový ľud – na jednej strane z bolesti zo sveta a v starosti oň, a na druhej z radosti z Boha a vo vďačnosti voči nemu.

Začal som tým, že sa mi ozývajú ľudia, a ja im často neviem pomôcť. Skončiť chcem s poďakovaním za tých, ktorí sa mi ozývajú, aby pomôcť mohli: Tu v kostole i vo farskom centre, vo voľno časových aktivitách s deťmi i problémovou mládežou na sídlisku, pri návštevách starých a chorých, pri príprave ekonomických záležitostí i nedávno pri príprave veľkého grantového projektu na vytvorenie komunitného centra, ktorý sme stihli odovzdať vďaka obetavosti viacerých našich ľudí. Boh nech žehná naše spoločné úsilie, aby sme si zachovali vďačnosť a aby sme raz uvideli rozmnoženú lásku, ktorú do našich plánov a podujatí vkladáme.