Homília - 20.7.2008

Pri riešení závažných problémov niektorí ľudia dávajú prednosť radikálnejším riešeniam. Dá sa povedať, že sa riadia predstavou o hnilom jablku, ktoré treba z košíka vyhodiť prv, ako nakazí ostatné. Neblahé skúsenosti s prehnanou prísnosťou však dávajú za pravdu aj tým, ktorí odporúčajú trpezlivosť a toleranciu. Keď čítame evanjelium, môže sa nám zdať, že Ježiš dával prednosť práve takému tolerantnému riešeniu.

V ostatných týždňoch čítame pri nedeľných bohoslužbách Ježišove podobenstvá z Matúšovho evanjelia. Naposledy sme počuli, že Božie oslovenie má v sebe silu, ktorá neomylne pôsobí – za podmienky, že sme pripravenou pôdou, že máme v sebe základné predporozumenie. Z ďalšieho Ježišovho podobenstva sa však dozvedáme, že pripravená pôda nie je vhodnou len pre Božie slovo, ale aj pre zárodok zlého. V obrobenej pôde sa nedarí len pšenici, ale aj burine. Aké riešenie odporučil Ježiš? Nechať oboje rásť až do žatvy; až po skosení a vymlátení máme oddeliť zrno od buriny. Toto Ježišovo odporúčanie nie je len o tolerancii; je o správnom rozlišovaní, oddeľovaní dobrého od zlého. A to aj preto, že najväčší problém nemávame s tým, aby sme rozlíšili veľký zločin od dobrého skutku, ale aby sme rozlíšili dobré postoje a skutky od tých postojov, ktoré sa ako nábožné a dobré len tvária. Ježišovým poslucháčom to mohlo byť pochopiteľnejšie ako nám. On totiž doslovne nehovoril o kúkoli či inej burine, ktorá je v obilí dobre rozpoznateľná, ale o rastline s názvom mätonoh mámivý (ľudovo opilec jedovatý, matožník, vlčia tma), ktorá je od obilného klasu len ťažko odlíšiteľná.

Ježišovo podobenstvo začína slovami, že nebeské kráľovstvo sa podobá človeku, ktorý zasial dobré zrno. Ježiš rozpráva o tom, ako sa rodí nový lepší svet Božej moci. Rodí sa tak, ako keď dobrý človek pripraví pôdu a zaseje zrno. Prečo sa potom objaví problém? Ježiš nevidí príčinu v prírodných okolnostiach, ktoré sú od človeka nezávislé, ale v slobodnom ľudskom správaní. Problém spravil zlý človek. Ježiš použil príklad, ktorý poznal. Nepriatelia si občas podpálili zrelú úrodu, alebo, čo bolo nenápadnejšie, nasiali do obilia semeno jedovatej rastliny. Dlhý čas to bolo nespoznateľné, a keď to bolo vidieť, bolo už neskoro. Obilie od zlej rastliny bolo možné oddeliť až po žatve. V tých časoch sa kosilo len ručným kosákom. Potom klasy vymlátili a oddelili ťažšie zrná od ľahších pliev. Semená mätonoha museli nakoniec trpezlivo povyberať. Takto to bude aj s Božím kráľovstvom, takto to bude aj s cirkvou, hovorí Ježiš. Najväčšie problémy nám nespôsobí niekto mimo nášho okruhu, mimo nášho kostola, mimo našej cirkvi. Tie najväčšie problémy budú v nás a medzi nami. Ľahšie si dáme pozor na nepriateľov a ich krikľavé zločiny, ako na navonok nábožné a spravodlivé postoje, ktoré sú však vnútorne jedovaté. V stredoveku bolo veľa kresťanov presvedčených, že treba radikálne zatočiť s tzv. kacírmi. A tak sme v mene Boha a cirkvi aj upaľovali ľudí – známe sú prípady kňaza Jána Husa, mnícha Savonarolu, sv. Janky z Arcu či Giordana Bruna. Upálili sme tisíce ďalších – iste, niekto môže povedať, že zväčša šlo o ľudí, ktorí sa v niečom vážne mýlili. Tí najnebezpečnejší pre cirkev a Ježišovo evanjelium však neboli medzi potrestanými, tí najnebezpečnejší tie procesy viedli a sami upaľovali. Väčšina z nich v absolútnej istote, že konajú správne a že slúžia Bohu.

Ťažko sa nám to počúva, ale Ježiš ako o nepriateľoch nehovoril o nejakých cudzích ľuďoch. Hovoril o ľuďoch, ktorí boli temer nerozpoznateľní od jeho učeníkov. Indický jezuita Anthony de Mello je známy svojimi krátkymi poviedkami, v ktorých spája kresťanské pravdy so skúsenosťami z Indie. V jednom svojom príbehu rozpráva o Ježišovi, ktorý sa prišiel pozrieť na futbalové stretnutie, kde proti sebe hrali katolíci a protestanti. Hra sa mu páčila, problém však bol v tom, že tlieskal pri vydarených akciách obom stranám. „Komu vlastne držíte?“, pýtali sa ho ľudia. „Nedržím nikomu, teším sa z hry“, odpovedal im. „Asi to bude ateista“, uškrnuli sa ľudia. Po zápase niektorí priatelia Ježišovi dohovárali: „Buď opatrnejší. Vieš, ako si mnohí ľudia myslia, že Boh je na ich strane.“ – „Práve preto nestaviam na náboženstve, ale na ľuďoch“, povedal Ježiš. „Mal by si zvážiť svoje slová, už ťa raz za také reči ukrižovali.“ – „Áno, boli to nábožní ľudia“, odpovedal Ježiš so smutným úsmevom na tvári. Už len ako zlý vtip vyznieva slovenská skúsenosť, keď pred pár rokmi chodili niektorí naši katolíci po predajniach s náboženskou literatúrou a prikazovali Mellove knihy stiahnuť z výkladov a predaja. Vraj neučí celkom katolícky...

Jeden môj priateľ hovorieva, že kresťanov ťažko niekto zvedie k tomu, aby vykradli banku alebo zavraždili babičku. Mnohí sa však dajú zviesť k falošnej a jedovatej nábožnosti. Nábožnosti, ktorá dáva prednosť kvantite pred kvalitou, vonkajším skutkom pred vnútorným porozumením, hurhaju pred tichom a povrchnej činnosti pred osobným vzťahom. Odpovedzme si každý sám, akej nábožnosti a spravodlivosti dávame my prednosť. A vôbec sa pri tom neponáhľajme – tak ako Ježiš, ktorý nám dáva dostatok času na riešenie.