Homília - 29.6.2008

Dnes na slávnosti v Ríme dostáva náš bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský od pápeža pálium. Je to páska utkaná z vlny, ktorú nosia arcibiskupi na krku pri bohoslužbách ako odznak svojho úradu. V historických poznámkach som sa dočítal, že takýto odznak nosili v časoch rímskych cisárov vysokí cisárski úradníci. Zvláštne, ako sa podnes potrebujeme prizdobovať symbolmi „cudzej“ moci... Na slávnosť do Ríma išli viacerí kňazi a veriaci z Bratislavy, ktorí sa tešia z tejto veľkej slávnosti. Mňa veľmi takéto slávnosti nelákajú. Trochu mi to pripadá ako bratislavské korunovačné slávnosti, na ktorých vystupujú herci oblečení za kráľov, ktorých kedysi korunovali za uhorských panovníkov v Dóme sv. Martina. Niektorí ľudia majú takéto parády radi. Aj v cirkvi, zaiste, môžu občas parády byť. Nesmú však nahrádzať či zacláňať normálny život, v ktorom nejde o parádu, ale o správne poznanie a prax, ktorá z toho poznania pochádza.

O správnom poznaní a správnom živote z neho je aj dnešné evanjelium. Ježiš svojim učeníkom položil takú ľudskú otázku: Čo si o mne myslíte? Osobne by sa mi neodpovedalo ľahko. Čo už sa dá povedať druhému človekovi rovno do očí? Veď sa to nedá jednou vetou len tak vysloviť, čo si o niekom myslím, alebo čo k nemu cítim! Ježiš sa predsa nejakých odpovedí dočkal. Jeho učeníci mu povedali, že mnohí ľudia ho pokladajú za proroka a že oni osobne ho pokladajú za Krista, Syna živého Boha. Takto to aspoň sformuloval Šimon Peter. Čakali by sme, že Ježišovi učeníci povedia niečo jednoduchšie. Napr.: Považujeme ťa za dobrého priateľa alebo múdreho učiteľa. Prečo však také veľké slová o Kristovi, Synovi Boha?

Najskôr si vyjasnime, z čoho, z akého poznania sa objavili tieto vznešené slová. Ide o poznanie Ježišovho poslania či povolania, nie o jeho povahu a pôvod. Poslanie či povolanie nejakého človeka nás zaujíma vtedy, ak nás ten človek tak osloví, že sa mu chceme podobať a podľa neho sa riadiť. Bude nás vodiť za nos, dostane nás do nešťastia, alebo s ním vyhráme hlavnú výhru svojho života? To sú vážne otázky ohľadom poslania nejakého človeka. Poznanie – vyznanie, že Ježiš je pre jeho učeníkov Kristus a Syn živého Boha, oznamuje vlastne to, že Ježiš je pre nich viac ako rabín, ktorý dobre radí, viac ako prorok, ktorý odvážne poukazuje na nespravodlivosti. Grécke slovo Kristus a hebrejské Mesiáš teda oznamuje, že Ježiš je Bohom poslaný, ten, ktorý je s Bohom takpovediac vo familiárnom vzťahu, ktorý je priamou cestou k Bohu bez zakopnutí a obchádzok. Na Slovensku sa kedysi hovorievalo o niektorých ľuďoch, že „majú Boha pri sebe“. V pravom zmysle sa to však dá povedať len o Ježišovi.

Vyznanie, že Ježiš „má Boha pri sebe (v sebe)“, zjavne nemalo medzi Ježišovi učeníkmi zaznieť len ako informácia o niečom mimoriadnom. Za toto poznanie sú učeníci odmenení; týkalo sa to najmä Petra. To, čím sú odmenení, však nie je klasická odmena, ale prizvanie k zodpovednosti. Kto vyznáva, že Ježiš „má Boha pri sebe“, stáva sa zodpovedným človekom za ostatných. Stáva sa pre iných oporou, skalou; bude zväzovať a rozväzovať, čiže nebude sa vyhovárať, že „len Boh vie“, čo je správne, ale sám sa pokúsi zorientovať a pomôcť. Apoštoli Peter a Pavol, ktorých si dnes pripomíname, túto zodpovednosť prežili každý na iný spôsob. Peter svoju úlohu poznával postupne na spoločných podujatiach a v mnohých rozhovoroch s Ježišom. Najviac sa však naučil vtedy, keď Ježiš zomrel a prejavil sa ako vzkriesený, žijúci u Boha. Pavol historického Ježiša nepoznal. Spoznal len Ježiša, osláveného Bohom. Dnes vieme, že dlhé roky (asi až 14 rokov) sa potom trápil sa svojou skúsenosťou, až kým duchovne dozrel, aby sa o svoju skúsenosť mohol podeliť s inými ľuďmi. Obaja sa napokon dostali z okraja sveta (z Palestíny) do centra sveta, do Ríma. Oboch pokladáme za zakladateľov cirkvi v Ríme. To zakladateľstvo nebolo o tom, žeby ich v Ríme niekto vyznačil nejakým odznakom. Boli to skôr nespočítateľné kontakty so židmi i pohanmi, kontakty spočívajúce na vyznávaní a zdieľaní skúsenosti, ku ktorej dospeli – že Ježiš je skutočný Pán nad životom, podnecovateľ a osloboditeľ života.

Peter a Pavol v Ríme vytvorili akúsi alternatívnu občiansku obec, ktorá sa stala obcou slobodných ľudí – nie už vďaka rímskemu právu, klasickej vzdelanosti a majetku, ale vďaka poznaniu Ježiša ako Krista. Antický Rím poznal tradíciu vážených senátorov a podľa niektorých historikov boli Peter a Pavol niektorými vplyvnými patricijmi vnímaní sťaby alternatívni senátori – autority, ktoré sprostredkovali skúsenosť s pravou ľudskou múdrosťou a pravou božskou mocou. Ich mučenícka smrť nebola znakom prehry, ale vernosti tejto múdrosti a moci. Až omnoho neskôr prišiel cisár, ktorý začal v Ríme Kristovi a apoštolom stavať baziliky a biskupom cirkvi udeľovať mocenské odznaky. Občasná paráda dnes by nás nemala odviesť od toho podstatného: Aby sme sa dívali okolo seba a pracovali na tom, žeby sme jeden druhému boli aj dnes skalou, oporou, alternatívnym prameňom dobrej rady a sily. Slávnostné odznaky a obleky pri tom nie sú dôležité. Len dary ducha, ducha múdrosti, rady a sily, ktoré aj dnes dáva Boh tým, ktorí ho poznávajú a životom dosvedčujú.