Homília - 22.6.2008

Časť ľudí sleduje po tieto dni s veľkým záujmom zápasy futbalových reprezentácií na Majstrovstvách Európy. Športoví komentátori pomerne často dávajú do súvisu úspech v zápase so zdravým sebavedomím daného mužstva. „Veria si, sú skúsení, v takých situáciách boli už mnohokrát, tlaku súpera odolávajú s prehľadom“ – tak a podobne komentuje sa správanie úspešných. Sebavedomie či sebadôvera je dobrá vlastnosť, zaiste, nielen v športovom zápolení. Na druhej strane pamätáme si aj také stretnutia, že niekto prehral, lebo podcenil súpera a priveľa si namýšľal. Aj tieto skúsenosti zo športu svedčia o tom, že nie je vždy jednoduché nájsť rovnováhu medzi sebadôverou a skromnosťou, prirodzene sa správať a rozlíšiť, kedy je lepšie sa prejaviť sebavedomo a kedy byť zasa viac „pri zemi“.

Dnešné evanjelium tiež dosť zvláštne spája istotu s neistotou a strach s odvážnosťou. Na jednej strane Ježiš hovorí: „nebojte sa“, na druhej: „bojte sa!“ Pri bližšom pohľade si všimneme, že výzva nebáť sa myslí sa v súvislosti s tými ľuďmi, ktorí chcú ublížiť Ježišovým učeníkom za to, že sú jeho učeníci. A výzva báť sa myslí sa v súvislosti s Bohom, ktorý má pre nás zostať jedinou autoritou. Ešte dôležitejšie ako rozlišovať medzi jedným a druhým rešpektom je vnímať súvislosť medzi sebadôverou Ježišovho učeníka pred ľuďmi a jeho strachom z Boha. Lebo tento strach z Boha, ktorý vedie k odvahe pred ľuďmi, je veľmi osobitý.

Od Ježiša sme naučení hovoriť o Bohu nie v súvise so strachom, ale s láskou. Prečo odrazu hovorí, že Boha sa treba báť? Vieme si predstaviť, že niekto sa neobáva iných ľudí, lebo sám sa cíti dostatočne silný. V dejinách kresťanstva boli také obdobia, keď sa kresťania nebáli inakších (napr. moslimov alebo pohanov), lebo si zakladali na vlastnej politickej a ekonomickej sile a na tejto ľudskej úrovni cítili sa silnejší ako konkurencia. Treba však dodať, že taký úspech – napr. pokresťančenie celej krajiny pomocou mocného politicko-ekonomického vplyvu – nemával príliš hlboké korene a často nepriniesol dobré ovocie. Preto Ježiš odporúčal získať odvahu a obstáť vo svete z iného zdroja, a tým zdrojom je rešpekt pred Bohom, povedané slovami evanjelia: báť sa toho, „kto môže dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Rozumiem tomu tak, že oproti vedomiu, že ľudia mi môžu ublížiť, ba môžu ma aj zabiť, nekladie sa úsilie nejako sa sám „ozbrojiť“, byť dostatočne silný, nepestuje sa tu teda známy princíp „kto z koho“, ale oproti možnému strachu z ľudí stavia sa vedomie, že Boh je ten, koho nechcem stratiť, Boh je ten, koho sa nechcem vzdať, lebo ak by som sa jeho zriekol, zriekol by som sa seba samého, stratil by som všetko – dušu i telo by som vystavil absolútnemu zániku. Za týmito vyjadreniami je skúsenosť s Bohom ako prazákladom všetkej existencie, ktorého, zaiste, máme milovať – a Ježiš nás tomu učí ako nik iný! – ale zároveň si treba uvedomiť, že Boh, prazáklad všetkého nie je milovateľný tak ako ostatné tvory a ostatní ľudia. Láska k nemu býva spojená so strachom, môže byť zmiešaná so strachom; kedysi sa pre toto spojenie lásky a strachu používalo slovo bázeň. Lebo milovať Boha znamená mať pred ním aj bázeň, teda uznávať ho za Boha, a inak ho nemožno milovať – len v tejto bázni. Až keď Boha milujeme ako Boha, zaplaví nás tá nádherná skúsenosť slobody (i sebadôvery), ktorá nepripúšťa viac strach z ľudskej a svetskej moci.

Ježišovu reč z dnešného úryvku evanjelia treba nám vnímať na pozadí výzvy, ktorú sme počuli minulú nedeľu – výzvy zaujímať sa o ľudí a svet Ježišovým uzdravujúcim spôsobom. Kto sa bude zaujímať o ľudí týmto spôsobom, narazí pravdaže na veľké prekážky a skúsi ubližovanie. Nemá však hľadať oporu vo vlastnej sile, v tom, že nejako premôže svojich súperov, ale oporu má hľadať v bázni pred Bohom, v jeho sile. Ak to bude činiť týmto Ježišovým spôsobom, nebude z Boha robiť len akéhosi „milého Pána Boha“ (pánbožka), ktorý je na ľudí krátky a na svet slabý, ale skúsi, že Boh je naozaj silný Otec a Pán, naša opora a sila, ktorá aj nám umožňuje stať sa silnými. Pravda, nie na svetský ubližujúci spôsob, ale na jeho Boží spôsob.

Dnes na chorvátskej sv. omši bude stáť vedľa mňa opäť 88-ročný kňaz, páter Ferdiš Takáč. Viacerí z nás sme čítali jeho knihu pod názvom: „Život ma naučil mať ľudí rád“ (Dobrá kniha, Trnava 2007). Na obale knihy je uvedené, že ide o spomienky z prenasledovania, z väzenia. Hoci ide o spomienky na prenasledovanie, ubližovanie, kto pozná pátra Ferdiša alebo kto čítal jeho knihu, všimne si, že nie sú to spomienky bolestínske, ale spomienky, ktoré ho naučili mať ľudí rád. Všimne si, že ide o skúsenosť, ktorá umožňuje povzniesť sa nad zlé a priateľom zostať verný, skúsenosť, ktorá umožňuje zachovať si hrdosť a sebavedomie Ježišovho učeníka. Ide o skúsenosť, ktorá umožňuje spojiť zdravé sebavedomie so zdravou skromnosťou. Z takého prepojenia sa rodí sila, ktorá nevyjde naprázdno – v osobnom živote, práci, politike a aj v tých športových súťažiach. Kto sa v tomto spojení sebavedomia a skromnosti opretej o Boha udomácni, získa veľa: Bude vyhrávať bez pýchy a prehrávať bez infarktu. Najmä si však zachová lásku, ktorá bude silou pred ľuďmi i pred Bohom.