Homília - 23.3.2025

Dnes slávime 3. pôstnu nedeľu. Dnešné čítanie zo Starého zákona sa považuje za jedno z najdôležitejších výpovedí Sv. písma. Boh sa zjavuje Mojžišovi a posiela ho, aby vyviedol trpiaci ľud z Egypta. Z tohto zjavenia vieme, že Boh nie je nezúčastnený pozorovateľ, ale zasahuje do dejín, aby nás zachránil. Od nás očakáva, že utrpenie, násilie alebo vojny nebudeme ospravedlňovať údajným Božím trestom za ľudské hriechy, ale budeme s ním spolupracovať. Podľa evanjelia aj Ježiš odmieta priamu súvislosť medzi utrpením a hriechom. V druhom čítaní apoštol pripomína, že Boh nemôže zachrániť toho, kto je žiadostivý robiť zle a s Bohom odmieta spolupracovať.

Homília

Na začiatku knihy o živote pápeža Františka, ktorá nedávno vyšla v slovenčine (Nádej), spomína František stroskotanie lode, ktorá viezla viac ako tisíc ľudí z Talianska do Argentíny. Z tej lode zahynulo niekoľko stoviek ľudí. Na túto loď v roku 1927 mali kúpené lístky aj starí rodičia dnešného pápeža a ich syn, ktorý sa neskôr stal jeho otcom. Pre nedoriešené veci doma však na loď nenastúpili a odcestovali až neskôr inou loďou. František hovorí, že podnes ďakuje Božej prozreteľnosti za záchranu svojej rodiny.

Čo si však myslieť o Božích úmysloch v prípade tých, čo sa nezachránili a ktorých postihlo veľké nešťastie? Takto sa raz pýtali aj Ježiša ľudia zarmútení násilnou smrťou viacerých Židov. Tí prišli na púť do chrámu, priniesli zvieratá na obetu, ale strhla sa tam nejaká roztržka, zasiahli rímski vojaci, a krv tých nešťastných pútnikov sa zmiešala s krvou obetovaných zvierat. Ježiš pri odpovedi pridal ďalší príklad, spomenul osud ľudí, na ktorých v meste padol múr z kamennej veže a zabil ich. Prečo zomreli?, opýtal sa. Azda pre svoje hriechy? Nie, uzavrel Ježiš. Nezomreli preto, žeby boli hriešnejší ako iní ľudia. Ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.

Ako čítame z Lukášovho evanjelia, Ježiš odmieta predstavu, že niekto pri veľkom nešťastí – či už je spôsobené ľuďmi alebo ide o tzv. prírodné nešťastie – zomrie preto, lebo je hriešny, a iný sa zachráni, lebo je dobrý. Odmieta predstavu, že niekoho takýmto nešťastím Boh potrestá a iného, dobrého, uchráni. To je naša, ale nie Ježišova predstava. Spomeňme si na jeho slová: „Otec nebeský dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“ (Mt 5,45).

Zvláštne nám môže znieť Ježišovo varovanie: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne“ (Lk 13,5). Na aké pokánie Ježiš myslel? Myslí na pokánie, na zmenu zmýšľania, ktoré nešťastným ľuďom prisudzuje hriešnosť, a svoje prežitie vidí ako odmenu za vlastnú spravodlivosť. Myslí aj na zmenu zmýšľania o Bohu, ktoré ho robí zodpovedným za nešťastia vo svete. Nie, takto Boh ani svet nefungujú. Niekedy hovorievam, že svet nie je „bábkové divadlo“, v ktorom Boh ťahá za šnúrky. My ľudia nie sme Božie hračky, ani obete slepého osudu. Máme byť Božími spolupracovníkmi na záchrane sveta. K nášmu pokániu, zmúdreniu a náprave patrí, že sa nestaviame mimo zodpovednosti za utrpenie okolo nás, že nehľadáme lacné a rýchle vysvetlenia a že sa pýtame na vlastné možnosti urobiť niečo dobré.

Ako sme počuli v závere dnešného úryvku z evanjelia, Ježiš dal za príklad vinohradníka, ktorý odmietol vyťať zdanlivo neužitočný strom, a sám sa ponúkol niečo urobiť, aby tomu stromu pomohol. Keď prijmeme Ježišove varovania a jeho návrhy, uvedomíme si, že našou úlohou nie je modliť sa, aby sme nezomreli, ale modliť sa, aby sme niečo užitočné urobili na predídenie mnohých nešťastí. Keď pápež František ďakuje Bohu za okolnosti, ktoré spôsobili, že jeho starí rodičia nenastúpili na loď, čo stroskotala, nehovorí, že Boh spôsobil, aby zmeškali odchod tej lode a aby sa raz ich vnuk stal pápežom. Božiu prozreteľnosť vidí v tom, ako si uvedomuje, čo všetko sa mohlo stať, ale v prípade jeho rodiny sa nestalo, a on sa mohol narodiť a dostal príležitosť spolupracovať s Bohom a urobiť niečo dobré.

Podobne by sme sa mali aj my dívať na svoj život. Najprv prijmime Ježišovu výzvu konať pokánie, aby sme nezahynuli. V prvom rade to pokánie konajme tým, že sa nebudeme dívať na udalosti v našom súkromnom živote i vo veľkom svete ako na akýsi osud, s ktorým sa nedá nič robiť, len sa mu musíme podriadiť. Chráňme sa takého videnia. Urobilo by nás smutnými i cynickými. A chráňme sa aj tzv. čiernobieleho videnia: Jedno je dobré a druhé zlé, jedni sú dobrí a tí druhí zlí. Zväčša to nie je také jednoduché. A tak sa nepýtajme, kto bol zlý, keď sa stalo nešťastie, ale pýtajme sa, čo môžeme urobiť, aby sme ďalšiemu nešťastiu predišli.

Už niekoľko týždňov sa mnohí ľudia modlia za pápeža Františka, aby sa uzdravil. Vieme, že má vysoký vek. A tak sa nemodlíme, aby nezomrel, ale prajeme mu, aby mohol ešte veľa dobrého urobiť. Taká modlitba nechce k niečomu donútiť Boha, ale vytvára siete blízkosti a posily, čo napokon uzdravujú všetkých tej modlitby účastných. Včera som sa dočítal v českých katolíckych novinách, že za pápežovo zdravie sa modlia aj moslimovia v Iraku, ktorí vďačne spomínajú na jeho návštevu v roku 2021, a tiež v Indonézii, kde bol na návšteve pred necelým rokom a kde sa zaňho s kresťanmi a moslimami modlia aj hinduisti a budhisti. A už ma celkom rozveselilo, keď som sa dočítal, že pred nemocnicou, kde je František hospitalizovaný, sa minulú nedeľu na jeho počesť tancovalo pri harmonike argentínske tango. Z námestia pred nemocnicou sa stalo miesto modlitby a radosti.

Naozaj záleží na uhle pohľadu, na spôsobe nazerania na seba a na svet. Nejdeme meniť nezmeniteľné, ale máme konať pokánie, aby sme zmenili seba a dospeli k pokoju, múdrosti i radosti.