Homília - 5.3.2025

Začíname spolu pôstne obdobie, ktoré má byť časom sústredenia na podstatné veci nášho života a prípravou na slávenie Veľkej noci. Prvé čítanie zo Starého zákona vzniklo v prvej pol. 4. stor. pred Kr. Prorok vyzýva na obrátenie sa k Bohu, ale nechce vonkajšie prejavy pokánia. Preto vyzýva na „roztrhnutie“, na otvorenie srdca. V druhom čítaní počujeme, že nastal čas milosti a záchrany: Boh je s nami, ponúka nám svoju milosrdnú lásku. V evanjeliu počujeme Ježiša, ako dáva dôraz na dobré skutky, ktoré vychádzajú z úprimného srdca a nehľadajú pochvalu pred ľuďmi. Pri dnešnej bohoslužbe vynecháme úvodnú modlitbu pokánia. Nahrádza ju požehnanie popolom po evanjeliu.

Homília

V dnešnom čítaní z Matúšovho evanjelia sa trikrát opakuje Ježišova veta: „Tvoj Otec ťa odmení, lebo vidí aj v skrytosti.“ Tieto slová súvisia s Ježišovou požiadavkou, aby sme svoje dobré skutky konali v skrytosti, kvôli skutku samotnému či kvôli človeku, ktorému pomáhame. Naopak, tých ľudí, ktorí okázalo darúvajú peniaze a predvádzajú sa pri modlitbe a pôste, Ježiš nazýva pokrytcami. Mal Ježiš s nábožnými ľuďmi svojej doby takú zlú skúsenosť, že viacerí z nich musel označiť za pokrytcov?

Čo sa týka Ježišovej kritiky, treba vedieť, že židovská spoločnosť jeho doby bola skrz-naskrz náboženskou spoločnosťou. Teda nielen súkromný život, nielen chrám v Jeruzaleme a synagógy boli náboženskými miestami, ale takým miestom bol aj verejný priestor, v ktorom sa nábožnosť konala i „predvádzala“. Nevieme si dnes ani predstaviť, ako v tej dobe boli náboženské skutky niečím, za čo bol človek chválený, oceňovaný, oslavovaný. Ježiš kritizoval náboženské prejavy na verejnosti, keď pri nich nešlo o Boha, ale o ľudskú chválu a ocenenie. To ocenenie nebývalo iba spoločenské. Prezentovaná nábožnosť mohla byť aj prostriedkom k získaniu nejakej funkcie a majetku.

Dnes nežijeme v spoločnosti určovanej náboženstvom. Je to už dávno, keď verejné náboženské správanie mohlo byť pomôckou na vstup do tzv. lepšej spoločnosti, na lepšiu školu či k dosiahnutiu nejakej spoločenskej pozície. V dnešnej spoločnosti sú celkom iné oblasti predvádzania sa. Ľudí, ktorí sa dnes radi ukazujú, aby niečo získali, treba hľadať v médiách, vo vyššej politike, medzi zbohatlíkmi a v tzv. zábavnom priemysle. Žiaľ, mnohí mladí ľudia, ale iste aj starší, práve v dnešných pokrytcoch vidia svoje idoly a vzory.

Ako máme dnes splniť Ježišovu požiadavku pomáhať, modliť sa a postiť sa v skrytosti? Vari naše náboženské konanie nie je aj tak pred súčasným svetom dostatočne skryté? Určite by sme si mali vziať k srdcu Ježišovu požiadavku úprimnosti pri modlitbe, pôste a iných dobrých skutkoch. Konajme ich naozaj pre ne samotné, nie kvôli pochvale od ľudí alebo len z povinnosti. Ako vieme z evanjelií, Ježiš sa nepredvádzal pri modlitbe, modlil sa rád v samote, ani sa nepredvádzal pri postení a iných dobrých skutkoch. Naopak, často zakazoval uzdraveným ľuďom hovoriť, že im pomohol. Ježiš bol čosi ako verejný kazateľ, ale nepropagoval sa. Pôsobil normálne, pohyboval sa bez rozruchu okolo seba.

Vo Francúzsku, ktoré bolo už na začiatku 20. stor. veľmi sekularizované, niektorí kresťania cielene šli žiť a pracovať do chudobných predmestských štvrtí, ktoré boli pod vplyvom  komunistov a zaujaté proti cirkvi. V takomto prostredí sa nábožnosť nepredvádzala, prirodzene žila v skrytosti. Kto je však úprimný vo svojej viere, zaujíma sa o svet okolo seba, zvlášť o tých, čo sú najproblémovejší. Preto išli kresťania žiť do tohto prostredia, aby sa zapojili na strane chudobných do zápasu o lepší svet, ale bez násilia a nenávisti. Podobné iniciatívy vznikli po druhej svetovej vojne aj na predmestiach Ríma. Turisti, ktorí obdivujú rímske pamiatky v centre mesta, a pútnici, čo navštevujú krásne kostoly, si nevedia ani predstaviť, aké tisíce ľudí žije v úplnom odcudzení od cirkvi na chudobných rímskych predmestiach. Medzi nich prichádzali žiť kresťania, ktorí chceli s nimi zdieľať ich starosti a problémy a žiť evanjelium. Niečo podobné sme zažili aj na Slovensku za minulého režimu, keď náboženstvo bolo vylučované z verejnosti, ale v tzv. tajnej cirkvi sa ľudia učili vnútornej modlitbe, porozumeniu evanjeliu a vzájomnej podpore.

Nech nám Ježišova výzva k úprimnosti v modlitbe a v každom konaní pomôže k pravdivému pohľadu na seba i na svet a našej vnútornej i viditeľnej obnove!