Homília - 29.12.2024

Dnes slávime prvú nedeľu po sviatku Narodenia Pána. Asi pred 50 rokmi bol na túto nedeľu ustanovený sviatok Sv. Rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. Dnešné evanjelium spomína púť Sv. Rodiny do Jeruzalema, hľadanie Ježiša a jeho nájdenie v chráme. Ježiš na vysvetlenie povie: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“ Čítanie zo Starého zákona spomína narodenie proroka Samuela. Jeho rodičia si ho vyprosili od Boha, a potom ho z vďaky Bohu zasvätili. V jeho živote malo ísť o službu Bohu a zároveň ľuďom. Samuel sa stal prorokom a duchovným vodcom celého národa. O rodine, ktorá vzniká zasvätením sa Bohu, uvažuje dnes aj druhé čítanie. Rodinou sa tu myslí spoločenstvo tých, čo uverili v Božiu lásku a snažia sa z nej žiť.

Homília

Vek 12 rokov sa pokladá za začiatok problematického dospievania. Človek už nie je malé dieťa, ale nie je ani dospelý, aby sa vedel o seba postarať. V rozbitých rodinách postvárajú deti v tomto veku všeličo. Často ide o tragédie. Ale ani v tzv. dobrých rodinách nie je dospievanie prechádzka ružovou záhradou.

Rozprávanie o stratení a hľadaní 12 ročného Ježiša však nepočúvajme ako psychologický príbeh o začiatku dospievania. Nábožná židovská rodina spolu s desiatkami ďalších rodín putuje do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Večer prvého dňa na spiatočnej ceste rodičia svojho syna medzi ostatnými deťmi nenájdu. Vrátia sa do mesta a hľadajú ho po ďalšie tri dni. To je pomerne dosť. Nakoniec išli do chrámu, kde Ježiša našli. Ich syn sa netúlal po uliciach, ale sedel s učiteľmi náboženstva, počúval ich a sám sa aj pýtal. Mária a Jozef mohli byť riadne nahnevaní, ale evanjeliové rozprávanie spomenie len ich otázku: „Čo si nám to urobil? Spôsobil si nám veľkú bolesť.“ Ježiš odpovedal na výčitku tiež výčitkou: „Prečo? Vari ste nevedeli, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“

Od odborníkov na Bibliu vieme, že po Ježišovej smrti a jeho vzkriesení sa medzi kresťanmi po desaťročia uchovávali ústne i písomné zbierky Ježišových slov a skutkov. V rokoch 70 až 100 v 1. stor. n. l. vznikli štyri známe evanjeliá, pričom ich autori použili predchádzajúce záznamy o Ježišovi. Ako posledné vznikli dodatky o Ježišovom detstve v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu. K takému dodatku treba zaradiť aj rozprávanie o nájdení Ježiša v chráme. Ide o literárne prerozprávanie viery, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, Spasiteľ. Text nechce ospravedlniť Ježišovu svojvoľnosť (mohol predsa upovedomiť rodičov), ale chce poukázať na jeho výnimočnosť.

Historicky sa príbeh opiera o známu prax, keď židovskí chlapci asi vo veku 12 rokov skladali pred učiteľmi (rabínmi) náročné skúšky, a keď ich zložili, stali sa plnoprávnymi účastníkmi bohoslužieb a členmi náboženskej obce. Takých skúšok a následného prijatia sa zúčastňovala s hrdosťou celá rodina. V Ježišom príbehu však ide o niečo iné. V príbehu je hlavný odkaz na nebeského Otca. Preklady Ježišových slov do slovenčiny sa líšia. Niekde čítame, že Ježiš povedal: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Inde čítame: „Nevedeli ste, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ A tiež: „Že mám byť v dome svojho Otca?“ V každom prípade sa zdôrazňuje, že Ježiš sa nachádza vo výnimočnom vzťahu k Bohu, že uňho má svoj domov, ním sa necháva viesť vo vzťahu k svetu a ľuďom.

Ako túto ukotvenosť Ježiša u nebeského Otca máme vnímať a praktizovať v podmienkach nás obyčajných ľudí? Jeden duchovný autor sa pekne vyjadril, že každý z nás má mať korene, ale aj krídla. Ježiš mal korene v nazaretskej rodine, kde nachádzal oporu a ochranu. Túto rodinu si nepredstavujme len ako tri postavy – Ježiša, Máriu, Jozefa. Ježiš vyrastal obklopený širším príbuzenstvom a za svojich ľudí určite pokladal aj krajanov, a napokon všetok židovský ľud. Krídla dával Ježišovi vzťah k nebeskému Otcovi. Krídla sú vízie, sny, ideály, až po tie najvyššie, pre ktoré žijeme, aj umierame. To, čo nazývame viera, náboženstvo môžeme si predstaviť aj ako svoje korene, ale nie každý vyrastá v náboženskom prostredí a samotná náboženská viera nás síce drží, ale keď sa nad tým zamyslíme, mala by nám umožniť najmä lietať. Preto popri otázke, aké zázemie si vytvárame, akú oporu si poskytujeme (a to nielen v rodinách s deťmi, ale aj v našich obciach, spoločenstvách), ešte dôležitejšia je otázka, k akým ideálom sa povzbudzujeme.

Ferdinand (Ferdiš) Takáč bol slovenský Chorvát a jezuita (+2013). V knižke pod názvom Život ma naučil mať ľudí rád spísal spomienky na roky v komunistických väzeniach (Dobrá kniha, Trnava 2007, 37-39). Na jednom mieste píše, ako sa v mladosti venoval dedinskej kultúre i politike. Nemal ešte ani 18 rokov, keď v roku 1938 pred kostolom v Chorvátskom Grobe rečnil za autonómiu Slovenska: „Srdce mi blúznilo po politike a Boh ma ťahal do boja za kráľovstvo Kristovo na zemi. Bratku, čo je viac? Autonómia alebo Kráľovstvo? Určite Kráľovstvo je viac. A ja som bol volaný slúžiť Kristovi Kráľovi, i keď som sa z tej bojovnej politiky musel mohutne vykrúcať, aby som nezamenil perlu za kus strakatého kameňa – i keď je tiež cenný.“ Počas vojny Ferdiš študoval v Záhrebe právo, po vojne pracoval ako novinár pre denník Čas, blízky DS. K jezuitom, do Spoločnosti Ježišovej, vstúpil v roku 1948. Po zákaze reholí ho tajne vysvätili v roku 1955. O pár mesiacov sa to prezvedelo a bol odsúdený na 8 rokov. Ferdiš sa po rokoch vyznal. „Počas svojho strastiplného života som ani na jednu minútu nezaváhal ohľadom povolania, nezapochyboval som ani raz. Je to milosť, ktorú som si nezaslúžil.“

Nepôjde každý z nás do rehole, ani sa nestane kňazom. Ale každý z nás by si mal chrániť svoje korene (v rodine, národe, cirkvi) a zároveň objaviť, čo nám dáva krídla, čo nás nesie k ideálom, pre ktoré a z ktorých budeme vedieť radi žiť a azda i vďačne umrieť.