Homília - 25.12.2024

Úvod do liturgie

Dnes slávime Vianoce – Narodenie Pána. Slávime, že Boh sa osobitným spôsobom zjavil v Ježišovi, ktorému dávame titul: Kristus, Pán a Spasiteľ. V prvom čítaní nás prorok Starého zákona pozýva k radosti. Radosť nám neprinesú mocní tohto sveta, ale jediný skutočný Pán – Boh. Druhé čítanie je úvodom k Listu Hebrejom. Autor premýšľa o tom, ako Boh koná v dejinách a že najkrajšie nás oslovil vo svojom Synovi. Ako evanjelium sa dnes číta úvaha apoštola Jána o Božom slove, ktoré sa stalo pre ľudí svetlom, najväčšou múdrosťou. Večné Božie Slovo „stalo sa telom“, aby prebývalo, aby žilo s nami a v nás.

Homília

Slávime opäť Vianoce. Čo si kto pod tým predstavuje, ako ich prežíva, závisí od mnohých okolnosti. Slovensko a ďalšie krajiny v Európe sa pokladajú za tradičné kresťanské, ale čo je na nás to naozaj kresťanské, nie je ľahké vysloviť.

Najľahšie je posúdiť dekorácie, ozdoby. Svetské alebo náboženské. S obrázkami Ježiška, betlehema alebo bez nich. Najznámejšími symbolmi Vianoc sú ihličnaté stromčeky a darčeky pod nimi. Málokto si uvedomuje, že tieto symboly sa na Slovensku stali obvyklými pomerne nedávno, ani nie pre sto rokmi. Čo bolo predtým? Ešte pred takými 70-80 rokmi nenáboženské slávenie Vianoc nejestvovalo. Dôležité bolo stretnutie rodiny na Štedrý večer, často veľkej, rozšírenej. Ako spomínali starší ľudia, zvykom bolo kedysi nechať voľné miesto pri stole pre miestnych chudákov (vtedy sa im nehovorilo bezdomovci; napokon, každá dedina poznala tých svojich a ako-tak sa o nich vedela postarať). Na stole boli tradičné jedlá, viaceré z nich máme aj v súčasnosti. Stolovanie sprevádzala modlitba, po večeri sa v mnohých rodinách spievalo. Mladší chodili aj zaspievať susedom a známym. Samozrejmé bolo ísť na polnočnú. Neboli dnešné médiá, program si ľudia robili sami. Mnohé z týchto dekorácií a symbolov sme stratili. Nahradili ich programy v televízii, niekde prehnané hodovanie a dovolenky na horách i v zahraničí.

Dôležitejšie ako vianočné dekorácie a symboly je vianočné posolstvo. Pri polnočnej sv. omši je zhrnuté do krátkeho oznámenia: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). Toto oznámenie je v Lukášovom evanjeliu orámované príbehom o narodení v maštaľke. Celkom inak znie vianočné posolstvo z Jánovho evanjelia. Boha a jeho konanie nazýva Slovom. Keď pozorne čítame, aj svetlom, aj životom. V Jánovom evanjeliu je podstatná výpoveď: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Prečo je to takto vyjadrené? Každé z našich štyroch evanjelií vzniklo v inej dobe a pre inú skupinu kresťanov. Jánovo evanjelium vzniklo ako posledné, na konci 1. stor. n. l. Autorom je apoštol Ján, ale redakčné úpravy a dodatky robili aj jeho spolupracovníci či žiaci. Za zvláštnou rečou Jánovho evanjelia o Slove, ktoré sa stalo telom, si treba predstaviť kresťanov tretej či štvrtej generácie, ktorí majú základné poznanie o Ježišovi Kristovi, ale v nových okolnostiach si potrebujú svoju vieru prehĺbiť. Nové premyslenie či prehĺbenie sa často deje v reakcii na nejaké výzvy i ohrozenia.

Jánovo evanjelium reaguje na dve veľké výzvy, ktoré boli aj ohrozením. Jedna výzva pochádzala zo strany Židov, ktorí Ježiša ako Mesiáša neprijali. Druhá veľká výzva pochádzala zo strany ľudí z prostredia rímskej a gréckej kultúry, ktorí mali sklon kresťanské posolstvo prekrútiť a zneužiť. Tá židovská výzva spočívala v dôraze na zákon a morálku, a to v ich farizejskom výklade. V Jánovom evanjeliu v rozprávaní o Ježišovom umučení čítame, ako predstavitelia Židov pred Pilátom volali: „My máme zákon a podľa zákona musí zomrieť“ (Jn 19,7). Oproti tomu Jánovo evanjelium v úvode píše: „Zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišla skrze Ježiša Krista“ (Jn 1,17). Pohanská výzva bola iná. Medzi týmito ľuďmi, najmä vo väčších mestách, bolo mnoho takých, ktorí sa už neuspokojovali so starou vierou v rôznych bohov a hľadali duchovnú stravu v akomsi vyššom poznaní, vyššej múdrosti (po grécky gnóza). Nazývame ich gnostici. Čosi pochytili aj od kresťanov. Viacerí z toho však urobili akýsi ezoterický guláš. Oproti týmto ľuďom Jánovo evanjelium zdôrazňuje telo. Preto píše: Božia múdrosť stala sa telom. Múdrosť musí byť konkrétna, tu a teraz. Ľudia sa nemôžu povzniesť k výšinám len intelektom. Musíme milovať v tele, prakticky, konkrétne. Preto Jánovo evanjelium v rozprávaní o poslednej večeri cituje Ježiša po tom, ako učeníkom umyl nohy: „Chápete, čo som vám urobil?“ (Jn 13,12)

Aké evanjelium by sme napísali dnes? Aké sú dnešné výzvy a ohrozenia? Kto je náš Spasiteľ, Kristus Pán? Kde alebo v čom ho zažívame ako Slovo, ako Božiu múdrosť? Sme známi vo svete svätými rečami alebo svätou, uzdravujúcou láskou v tele? Samozrejme, nielen voči tým, čo sú nám príjemní a milí... Novinár a kňaz Karol Lovaš včera vo svojej úvahe napísal: „V kostole nám miznú ľudia. Boli a odrazu ich niet. Objavili sa niekde inde. Najčastejšie v domove dôchodcov. Sú odložení. Ako tovar po záruke. Niečo, čo smrdí. Ježiško vonia. Slamou, medovníkmi, škoricou, horúcim vínom s klinčekmi. Voňavý Ježiško čaká na Vianoce. Spolu s tisíckami odložených mám a otcov. Ľudí po záruke. Budú vyčkávať za dverami, či sa otvoria a oni pôjdu domov. Aspoň na malú chvíľu.“ Je to len jeden z problémov dnešného sveta, na ktorý Karol Lovaš poukázal. V závere položil otázku: „Tichá noc, svätá noc… V kostoloch jasličky, zlato a purpur. Plienočky z hodvábu. Ježiško, kam sa mi schováš teraz? Kde ťa mám hľadať na ceste z polnočnej?“

Možno máme niekoľko odpovedí. Azda je medzi nimi aj tá, ktorá nám pomôže tešiť sa, ale neklamať sa. Byť v pohode, ale vidieť seba a svet takých, akí sme. Nech sa nám teda Božie slovo stane telom, konkrétnou láskou! A cez nás či pomocou nás nech zjaví svetu jeho Spasiteľa!