Homília - 22.12.2024

Dnes slávime 4. adventnú nedeľu. Čítanie zo Starého zákona pochádza od proroka Micheáša, ktorý pôsobil v Izraeli okolo roku 700 pred Kr. Oproti nehodným vládcom a úpadku krajiny ohlasoval príchod vládcu, ktorý sa narodí v malom meste Betleheme a bude vládnuť silou Pána. Druhé čítanie je z Listu Hebrejom. Autor textu vidí obetné dary v chráme a obety zvierat ako Bohu nepotrebné a ním nechcené. Boh si želá, aby sme sa my sami vo svojom tele obetovali, čiže plnili jeho vôľu. Preto v mene Krista hovorí: „Prichádzam plniť tvoju vôľu.“ Evanjelium nám dnes ukazuje dve ženy, Máriu a Alžbetu, ktoré sú vedené Duchom Svätým. Obe sú pre nás vzorom počúvania Boha a konania z viery.

Homília

V niektorých dedinách a mestách zachovávajú kresťania, najmä ženy, pekný zvyk. Po deväť dní pred Vianocami chodia z domu do domu s obrazom alebo sochou Panny Márie. Obraz vždy na jeden deň zostane v danom dome, tam sa ľudia spolu modlia a porozprávajú, trochu aj pohostia. Najkrajšie je, keď sa príde do domu, kde žijú ľudia, ktorí pre nejaké obmedzenie (vyšší vek, chorobu) nemôžu chodiť do kostola a medzi ľudí. Tých to najviac poteší a povzbudí. Na Slovensku sa tomuto zvyku hovorí „hľadanie nocľahu“; pripomína sa, ako sa Jozef s Máriou chceli ubytovať v slušnom prostredí v Betleheme, ale nikde ich neprijali.

Dnes, dva dni pred Vianocami, počúvame z evanjelia o inej ceste z domu do domu. Mária šla z Nazaretu navštíviť príbuznú Alžbetu. Išla z Galilei do Judska, do hornatého kraja. Veľmi mladá žena ide navštíviť staršiu ženu, ktorá nečakane čaká svoje prvé dieťa. Zvláštna situácia pre obe. Cesta pre Máriu nebola celkom bez rizika, cesty v tých časoch boli nebezpečné. Autor textu však tomu nevenuje pozornosť. Zdôrazňuje niečo iné: Boh koná v našom živote! Oslovuje nás často neočakávane tam, kde to nik nečaká. Neoslovuje hromom a bleskom, žiadnymi efektami, oslovuje potichu, zvnútra, cez nový život, cez narodenie nového človeka.

Prvé kapitoly Lukášovho evanjelia nie sú správou, akú by napísali dnešní novinári o nejakej zvláštnej udalosti. Lukáš to píše 70-80 rokov po Ježišovom narodení. Píše z pohľadu kresťanov konca prvého storočia, ktorí veria, že Ježiš je Mesiáš, že Mária je požehnaná medzi ženami a že šťastný je ten, kto ako ona uverí tomu, čo povie Pán. Rozprávanie o návšteve Márie u Alžbety nám chce ukázať, ako koná Boh v našom živote, ako ho je možné počuť a na jeho oslovenie odpovedať. Boh koná najprv nenápadne. Veľké udalosti začínajú v tichosti. Začínajú tam, kde sú ľudia, ktorí nie sú plní seba, ktorí sú otvorení pre Božie oslovenie. Boh oslovuje vždy, ale nie každý počúva. Niektorí nepočúvajú, lebo sú sklamaní sami zo seba a už si neveria, iní sú ohučaní svetom či priam posadnutí túžbou presadiť sa v ňom. 

Podľa evanjelia Mária a Alžbeta nerobia nič zvláštne. Zvláštne je na nich len to, že čakajú deti. Jedna je totiž už staršia a druhá zas priveľmi mladá, dokonca sa ešte nestihla ani vydať. Predsa, na príklade týchto dvoch žien nám evanjelium zvestuje, akí ľudia sú nositeľmi nádeje a pozitívnej zmeny vo svete. Z pohľadu sveta sú to ľudia často prehliadaní. Mária ani Alžbeta neboli cenené vo svojom okolí. Ak niekto ako Alžbeta nemal deti, bolo to pokladané za trest Boží i za hanbu. V prípade Márie, ktorá nebola ešte vydatá, to platilo dvojnásobne. Z pohľadu evanjelia sú to však práve takéto ženy, ktoré sú vnímavé na Božie oslovenie a otvorené na spoluprácu s ním. Ich stretnutie zároveň môžeme chápať aj ako overenie si toho, čo zažili. Ak by každá zostala sama so svojím zážitkom, mohlo by sa im po čase zdať, že to, čo pokladajú za Božie oslovenie, je len ich sen a dojem. Vo vzájomnom rozhovore a praktickej službe však poznávajú, že ide o skutočnosť. Evanjelium nám Máriu a Alžbetu ukazuje ako nositeľky nádeje vo svete, ktorý je dosť beznádejný. Čakať deti, ich narodenie, je veľká nádej. Uveriť, že ich počatie nebola náhoda prírody, ale dar Boží, je ešte väčšia nádej. Spoznať a prijať, že tieto deti majú dokonca veľké poslanie od Boha, je úžasná nádej.

Ako sa my pozeráme na svoj život? Vidíme ho ako nádejný či skôr beznádejný? Kde vo svojom živote vidíme nejaké svetielka nádeje? V ktorých udalostiach, v ktorých ľuďoch okolo seba? Mária a Alžbeta boli podľa znalcov Biblie sesternice. Napriek rozdielnemu veku si navzájom dobre rozumeli. Preto išla Mária práve za Alžbetou. Vedela, že s ňou sa bude môcť poradiť. Ak sme počas adventu nestihli niekoho navštíviť, s niekým sa porozprávať, s kým si naozaj rozumieme, skúsme to cez Vianoce alebo po Vianociach napraviť. Nechoďme sa len formálne navštíviť, povyprávať niečo hore-dolu, ale navštívme sa preto, aby sme sa podelili o nádej, o svoje zážitky nádeje. Aby sme si overili, či sú skutočné.

Vezmime si príklad z ľudí, ktorí chodili po tieto dni s obrazom Panny Márie, aby sa spolu modlili a povzbudili v hľadaní nádeje. Či s obrazom alebo bez neho robme niečo podobné. Objavujme okolo seba svetielka nádeje, možno po čase zistíme, že sami sme sa pre niekoho stali takým svetielkom.