Homília - 3.11.2024

Dnes slávime 31. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona pripomína základnú modlitbu každého veriaceho Žida. Začína slovami: „Počúvaj, Izrael..,“ a po nich nasleduje výzva: „Budeš milovať Pána, svojho Boha.“ V dnešnom evanjeliu Ježiš cituje toto prikázanie a zároveň ho prepája s prikázaním lásky k blížnemu: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ To je Ježišov program: Láska k Bohu podnecuje lásku k blížnemu a láska k človeku je nesená láskou k Bohu. V druhom čítaní z Listu Hebrejom pokračuje autor listu vysvetľovaním kňazskej úlohy. Jediným skutočným veľkňazom je Ježiš Kristus.

Homília

Jedného slovenského ľavicového publicistu sa pýtali, ako oslávi sviatok Všetkých svätých. Odpovedal, že nijako, lebo nie je katolík. Potom dodal, že tento sviatok úplne neignoruje, lebo niektorých katolíckych svätcov má rád, napríklad Františka Assiského a pápeža Jána XXIII. Ako vysvetlil, ctí si všetkých, čo prispeli k humanizmu, k väčšej ľudskosti a ľudskému dobru.

Humanizmus ako ideológia ľudskosti je projekt modernej doby. Ak je jeho základným prikázaním ľudskosť, čo je hlavným prikázaním náboženstva? V každom náboženstve to môže byť inak formulované. Ak zostaneme pri kresťanstve, počuli sme, čo je hlavné, z dnešného evanjelia: Milovať budeš Pána, svojho Boha. Ježiš túto zásadu hneď aj rozšíril, keď dodal: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Obe výzvy pochádzajú zo židovskej Biblie. Jedna sa nachádza v knihe Deutoronomium (Dt 6,5), druhá v knihe Levitikus (Lv 19,18). Ježiš urobil len to, že ich spojil, vzájomne podmienil.

Povieme si, že pekne, ale natíska sa otázka: Čo znamená milovať? Nám pri slove milovať azda najskôr napadne emocionálna láska, láska ako radosť z iného, príťažlivosť k niekomu. Keď sa pozrieme do 19. kapitoly knihy Levitikus, tam si všimneme, že milovať blížneho sa bralo veľmi prakticky. Napríklad sa tam pripomína, že pri zbere úrody, netreba žať až do kraja poľa, a čo vo vinici poopadáva, nechať, nech môžu prísť chudobní a pozbierať si to. Tiež sa zdôrazňuje, že k láske voči blížnemu patrí, že neutláčame, neokrádame nikoho, neluháme a pod. Teda milovať blížneho neznamená, že v prvom rade máme k niekomu citový vzťah, ale že robíme dobre, neubližujeme, pomáhame. A to aj ľuďom, ktorých bližšie nepoznáme, ale vidíme, že sú v danej chvíli na nás odkázaní.

Asi ešte náročnejšie je vysvetliť, čo znamená milovať Boha. Opäť si pomôžeme pohľadom do knihy Starého zákona, do knihy Deutoronomium. Tam sa dočítame, že slová o láske k Bohu mal mať veriaci Žid vo svojom srdci, mal o nich poúčať svoje deti a mal ich mať napísané aj na remienkoch, ktoré si priväzoval na čelo a na ľavú ruku (čelo = pamäť, ľavá ruka = srdce). Tieto slová o láske k Bohu mali na pergamene napísané a uložené aj v skrinke upevnenej na ľavej strane dverí pri východe z domu. V texte 6. kap. si všimneme, že láska voči Bohu, ktorá sa požaduje od človeka, nie je len tak. Táto láska je odpoveďou na skúsenosť s Bohom. Veriaci Žid si uvedomoval, že je obdarovaný tým, čo si sám nezaslúžil: „Dbaj veľmi na to, aby si nezabudol na Pána, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 6,12).

Láska k Bohu je odpoveďou na skúsenosť s ním. Možno mnohí ľudia Bohu neodpovedajú, lebo nevedia rozlíšiť skúsenosť s Bohom od náhody a iných skúseností. Problém je aj v tom, že v minulosti na náboženstve a na bohoslužbách sme sa o skúsenosti s Bohom veľa nedozvedeli. O Bohu sa skôr rozprávalo poučkami. Pápež František nedávno vydal novú encykliku pod názvom Zamiloval si nás o Srdci Ježišovom. Zmieňuje sa aj tom, že v súčasnej kultúre sa priveľmi zdôrazňuje rozum a vôľa, ale nenašlo sa miesto pre srdce. Toto preniklo aj do prežívania našej viery. Židom Starého zákona sa o Bohu nehovorilo technicky ani všeobecne. Pripomínalo sa, čo ich učinilo ľudom, národom, ktorý má vlastný domov: Z otroctva v Egypte ste nevyšli preto, že ste boli mocní a bohatí. Boli ste ničím, a len Boh to bol, čo z vás urobil slobodný ľud.

Ak máme prijať prikázanie o láske k Bohu a blížnemu za svoje hlavné prikázanie, musíme sa najprv pýtať sami seba, akú máme skúsenosť so životom a či je to skúsenosť, za ktorú sme vďační. Možno sa nám zdá, že sa to vždy nedá, lebo život býva aj ťažký.  Spomínam si na viacero starších ľudí, ktorí to nemali ľahké, ale vedeli byť vďační a zároveň voči iným žičliví. V bývalej farnosti som poznal staršiu ženu, ktorá už bola dlho vdova, aj synovia jej zomreli a dcéra bola v zahraničí. Keď som k nej prišiel, ukazovala mi v izbe obraz Srdca Ježišovho a Srdca P. Márie. „To sú moji kamaráti, s nimi sa radievam,“ hovorila. Starala sa o ľudí na celej ulici. Vedela o každom, kto potrebuje pomôcť. Keď zomrela, dali sme k pohrebu spraviť pamätné obrázky a na nich okrem modlitby bola aj takáto myšlienka: „Ďakujem vám za lásku, ktorú mi každý z vás prejavoval, ale teraz je čas, keď musím ísť. Nie som ďaleko a život ide ďalej... Keď budete potrebovať, zavolajte, a ja prídem.“

Láska k Bohu a blížnemu v Ježišovom podaní je vlastne prepojenie humanizmu a náboženstva. Jedno bez druhého jestvovať nemôže. Žiaľ, sú ľudia, čo sa nazdávajú, že sú veriaci, ale sú neľudskí, nemajú srdce. A na druhej strane sú ľudia, čo tvrdia, že sú neveriaci, ale sú ľudskí. Aby boli ľudskí, musia niečomu veriť. Možno to, čomu veria, nedokážu z rôznych dôvodov nazvať Boh, ale sú na dobrej ceste. Ako ten ľavicový publicista, čo chce slúžiť väčšej ľudskosti a teší sa z príkladu sv. Františka Assiského a sv. pápeža Jána XXIII. Takže všímajme si, či máme v živote skúsenosť, za ktorú sme vďační, učme sa takú skúsenosť rozpoznávať a pomáhajme si navzájom sa ňou obdarovať.