Homília - 1.11.2024

To, čo dnes veľmi všeobecne nazývame šťastím, sa v minulosti skôr nazývalo spása, blaženosť, požehnanie a svätosť. Škoda, že dnes mnohým ľuďom tieto slová veľa nehovoria. Skúsme sa na ne a na svoje možné šťastie pozrieť bližšie cez slová dnešného evanjelia. Na sviatok Všetkých svätých čítame z Matúšovho evanjelia každý rok text, v ktorom sa Ježiš prihovára niekoľkým skupinám ľudí a všetkým spolu hovorí: Ste blahoslavení, ste šťastní. Mohlo by sa zdať, že obsah tohto šťastia, tejto blaženosti, sa dozvedáme cez Ježišove pomenovania týchto ľudí, ku ktorým sa prihovára. Podľa toho by boli šťastní ľudia chudobní v duchu, potom plačúci, tichí, hladní a smädní po spravodlivosti, tiež milosrdní, ľudia čistého srdca, šíritelia pokoja a prenasledovaní pre spravodlivosť. Niektoré označenia pomenúvajú určitú duchovnú kvalitu (milosrdní, pokojamilovní), iné na prvé počutie vyjadrujú však skôr nešťastie ako šťastie (chudobní, plačúci, prenasledovaní).

Ak chceme pochopiť, čo pri týchto ľuďoch Ježiš myslí šťastím, musíme najprv správne pochopiť obsah pomenovaní, ktoré im Ježiš pridelil. Keď sa zastavíme len pri tom prvom pomenovaní – chudobní v duchu –, zjavne nejde o nejakú pozitívnu duchovnú ani materiálnu vlastnosť. Napokon, kedysi sa síce vravelo, že „chudoba cti netratí“, ale tiež, že „chudobný človek si dá za korunu aj koleno prevŕtať“. Chudoba sama o sebe nie je žiadna čnosť. Možno preto, aby sme pochopili, o čo ide, evanjelista Matúš rozšíril Ježišovo vyjadrenie o tie slová: „chudobní v duchu“. Opäť pre hluché uši treba dodať, že chudoba v duchu nie je psychický postih. Chudoba v duchu je nastavenie ducha, postoj srdca. Takto chudobný v duchu môže byť človek materiálne chudobný i bohatý. Neviem, pre ktorého je to ťažšie. Predpokladajme, že ľudia, ku ktorým sa Ježiš prihováral, boli obyčajní, často i utrápení ľudia. Prichádzali za ním, aby ich uzdravil. A on ich uzdravoval, ale nielen telesne, dodával im aj sebavedomie, vieru v seba, vo vlastnú cenu. Ale pozor, vieru v seba, ktorá sa nezakladá na sebe!

Na čom sa potom má zakladať toto sebavedomie blažených? Dá sa ľahko povedať, že na Pánu Bohu, ale bežný človek nepríde len tak ku skúsenosti, že Boh je moja najlepšia pomoc a záštita. Medzi ľuďmi, ktorí za mnou prichádzajú kvôli krstu a sobášu, je v súčasnosti viacero takých, čo neboli v kresťanstve vedení a vychovávaní. Týmto ľuďom sa nedá len tak povedať: Vieš, mal by si veriť v Boha. Preto sa týchto ľudí počas rozhovoru niekedy pýtam: Na čom si zakladáte? Alebo: Na čom sa zakladá vaše sebavedomie? Nikto nepovie, že si zakladá na tom, že je zdravý, pekný a bohatý. Našepkám im, či pomáha ich sebavedomiu, že ich má niekto veľmi rád – v prípade týchto ľudí je po ruke povedať: Iste, veľmi mi to pomáha, dodáva istotu, že ma tá moja, ten môj ľúbi. To je pekné, ale znamená to potom, že sebavedomie mi stúpa, lebo o mňa niekto stojí, že som preňho cenný? Určite. Ale, môže to potom znamenať, že všetko to, na čom si zakladám, je ten druhý človek a jeho láska ku mne? Tak to zasa nie. Ak by sa moje sebavedomie zakladalo len na tom, že som pre iných cenný, nemal by som sám o sebe žiadnu cenu – a nemal by som ani čo inému priniesť do života, čím obohatiť jeho život.

Na čom si zakladám, čomu verím, áno, čo ma naozaj robí šťastným? Chudobní v duchu sú ľudia, ktorých sebavedomie sa zakladá na schopnosti túžiť po láske, túžiť po obohatení, na otvorenosti rozumu i srdca. A to všetko v zameraní nie na jedného človeka, jednu vec, jednu situáciu, ale na život v celku, so všetkým, čo k nemu patrí, dobré i ťažké. Proroci Starého zákona používali pre správne veriaceho človeka obraz nádoby, hlineného hrnčeka, ktorý formuje hrnčiar tým, že tú hlinu rôzne stíska, pritláča, to, čo je navyše, odhadzuje, a to všetko na kruhu, dynamicky, a tým ju formuje. Napokon nádobu nechá vypáliť a nechá ju otvorenú. Aby vždy znova mohla byť naplnená, aby mohla prijímať a ďakovať.

To je pekný obraz pre človeka, ktorý je prázdny, ale nie ako prázdny sud, lebo všetko víno, čo v ňom bolo, sa už vypilo. Je prázdny ako tanierik, ako hrnček, čo čaká na naplnenie. Skutočne múdri a vzdelaní ľudia nepôsobia ako plní seba. O najmúdrejšom filozofovi Atén Sokratovi (+399 pred Kr.) sa traduje, že hovorieval: „Viem, že nič neviem.“ Samozrejme, že vedel a veľa! Ale nezakladal si na tom, zakladal si na otvorenosti pre prijatie ďalšej múdrosti.

Zdravie je naozaj len jedna malá stránka šťastia, ktorú máme málokedy vo svojej moci. Blaženosť, spása, požehnanie, svätosť, presvietenie láskou Božou i ľudskou je plnosť šťastia. Ak zostaneme preň otvorení, neomešká sa, príde a naplní bohato celý náš život.