Homília - 22.9.2024

Dnes slávime 25. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Dnešné prvé čítanie spomína osud spravodlivého človeka, ktorému ubližujú zlí ľudia. Sv. písmo ich nazýva bezbožníkmi a naznačuje, že ich zlé počínanie je pokusom vysmiať sa Bohu. Ak je niekto bezbožný tak, že si nikoho neváži a za nič sa nehanbí, zlo pochádza z jeho pýchy a bezočivosti. Evanjelium ponúka opačný príklad. Ježiš nás napomenie, aby sme sa nepýtali, kto z nás je dôležitejší, ale súťažili v tom, kto z nás dokáže viac poslúžiť iným. Druhé čítanie z Listu Jakubovho odhaľuje, že rôzne hriechy sa vyskytovali aj medzi prvými kresťanmi. Ako príčinu zla vidí autor listu žiadostivosť po úspechu a majetku.

Homília

Príroda nám občas skríži naše plány. Pri dnešnom príjemnom počasí sa nám počasie spred týždňa môže javiť ako zlý sen. Nemohli sme sa stretnúť ani v našom kostole. Dnes ďakujeme Bohu, že nás nepostihlo väčšie nešťastie a ďakujeme všetkým ľuďom, čo pomáhali ochrániť životy a majetok obyvateľov našej obce.

Dnes sa v našom kostole môžeme poďakovať aj za nový oltár (obetný stôl) a novú ambónu (pult na čítanie). Inštalovali sme ich piatok 13. septembra. Predmet, ktorý v našom kostole niekoľko rokov slúžil ako obetný stôl, tvorili dve umelohmotné krabice spojené rúrkami. Aby to nebolo vidieť, zakrývali sme to plachtou. Pult na čítanie bol tiež z umelej hmoty, veľmi nevhodného tvaru. Nový oltár je z carrarského mramoru, z toho istého kameňa, z ktorého robil sochy slávny Michelangelo. Horná doska je z viacvrstevného skla, pod ňou je do kameňa vložená schránka s relikviou svätca. Tá pochádza z bývalej kaplnky, čo stála pri potoku v našej obci. Na oltári je kríž, ktorý bol vyhotovený na VŠVU, na katedre šperku. Podľa pravidiel našej cirkvi najdôležitejšími predmetmi v kostole sú obetný stôl a ambóna. Sú dôležitejšie ako svätostánok, v ktorom je uložená Sv. Oltárna. Sviatosť je totiž ovocím našej modlitby, pri ktorej prosíme, aby Boh posvätil svojím Duchom chlieb a víno, ktoré prinášame na oltár.

Ak je najdôležitejším predmetom v kostole obetný stôl, kto je najdôležitejší z nás prítomných? Môžeme sa takto vôbec pýtať? Nie je to vopred jasné? Nie je tým najdôležitejším azda kňaz alebo ľudia, ktorých mená vidíme napísané na oknách v našom kostole, lebo kedysi na náš kostol najviac finančne prispeli? K nim by sme mohli priradiť dnešných dobrodincov. Alebo nie sú najdôležitejšími ľuďmi tí, čo sa medzi nami najviac modlia, prípadne tí, ktorí sú najlepšími ľuďmi, s najlepším správaním? Kto to má však posúdiť a podľa čoho sa to dá posúdiť?

V dnešnom úryvku evanjelia nám Ježiš na tieto otázky dáva odpoveď: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Aby to bolo celkom jasné, Ježiš hneď pripravil aj názorný príklad. Priviedol jedno dieťa, objal ho a povedal: Kto prijme takéto dieťa a postará sa oň, ten mňa prijíma a uctieva aj Boha, ktorý ma poslal.

Keď počúvame o tomto príklade s dieťaťom, môžeme si pomyslieť, že najdôležitejším je to dieťa, lebo ono je ten slabý, malý tvor, ktorý potrebuje pomoc a ochranu. Ale Ježiš hovorí inak: Nie dieťa je najdôležitejšie, ale ten, kto ho starostlivo prijíma, kto sa mu venuje. Deti, pretože sú deťmi, sú v každej dobe a každej spoločnosti v situácii odkázaného, zraniteľného človeka. Človeka, ktorý o sebe nerozhoduje a za prejavenú starostlivosť sa môže len poďakovať, ale nie revanšovať. Byť služobníkom, byť nápomocným dieťaťu potom podľa Ježiša znamená byť spoločensky posledným a zároveň duchovne prvým. Keď to zovšeobecníme a prenesieme na úroveň dospelých ľudí, ktorí chcú rozhodovať, ktorí chcú mať moc, či už v rodine, politike alebo v cirkvi, môžeme si uvedomiť, o čom Ježiš vlastne hovorí. Hovorí o tom, že väčší, dôležitejší je ten, kto pomáha iným rásť, kto poskytuje oporu, kto, aj keď upozorňuje či napomína, tak nezastrašuje, nepredvádza sa, ale povzbudzuje a posilňuje. Dobrého rodiča, ale aj dobrého predstaveného v obci, meste, politike, cirkvi poznáme podľa toho, že taký človek je autoritou, vážime si ho, ale zároveň sa naňho tešíme, lebo cítime, že nie iba on chce byť ten veľký, múdry a silný, ale nás robí silnejšími, nám pomáha mocnieť a rásť.

V tzv. tradičnej spoločnosti boli ľudia presne rozdelení na dôležitejších, menej vážených a úplne nevážených. Ich postavenie sa ukazovalo na zasadacom poriadku pri stole, aj na oblečení, a samozrejme, na tom, kto mal posledné teda rozhodujúce slovo. V súčasnej spoločnosti akoby to bolo naopak. Zdôrazňuje sa rovnosť, ale v skutočnosti ide skôr o rovnakosť. Rovnakosť sa docieli tým, že si nevážime nikoho. Rovnosť sa dosiahne tým, že si vážime každého. Možno sa pýtame: Ako sa to dá, veď nie všetci ľudia si zaslúžia úctu? Myslím, že sa to dá len v mene niečoho, čo poznávame ako spoločné. To spoločné nemôže byť vzdelanie, majetok ani morálna úroveň. A nemôže to byť ani spoločné náboženstvo. Spoločná je ľudskosť, humanita. Niekto sa môže opäť pýtať: Keď humanita, tak načo je potom náboženstvo? Moja odpoveď: Náboženstvo je cesta k videniu tej humanity, ľudskosti. Vidieť v inom človeka, ba dokonca ľudsky brať aj sám seba (nie anjelsky ani živočíšne), totiž nie je vôbec samozrejmé. A ešte by sa dalo dodať: Podľa toho poznáme správne náboženstvo, že vedie k ľudskosti, k rovnosti, porozumeniu a priateľstvu aj ponad naše rozdielnosti.

Pri obnove nášho kostola sme rozmýšľali, kde umiestnime nový obetný stôl. Najprv sme ho chceli mať v strede, aby bolo zjavné, že to nie je miesto len pre kňaza, ale ako v dobrej rodine ide o stôl, ku ktorému je pozvaný každý. Z praktických dôvodov sme oltár nechali vo svätyni. Napokon, náš kostol nie je taký veľký, aby sme boli ďaleko od seba. Dôležité je, aby sme precítili, že tento oltár, obetný stôl, predstavuje Ježišov postoj slúžiacej, obetujúcej sa lásky. Nech sa nám darí pri tomto Ježišovom stole byť spoločenstvom, byť rodinou, v ktorej dorastáme na jeho podobu, na úroveň jeho myslenia a konania!