Homília - 1.9.2024

Dnes slávime 22. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Z dnešného prvého čítania a evanjelia počúvame o Božích prikázaniach. Presnejšie, ide o to, čo je dôležité, čo máme v živote zachovávať. V Starom zákone sa Božie prikázania nechápali ako obmedzenie, ale ako cesta k šťastnému životu, múdrosti a zdraviu. Evanjelium zdôrazňuje, že záleží na pochopení, na osvojení si Božieho zákona zvnútra, na pochopení srdcom. Druhé čítanie z Listu Jakubovho odporúča prijať Božie slovo, ale dôraz dáva na jeho žitie, na jeho uskutočňovanie.

Homília

Vo svete jestvuje veľa náboženstiev, za najrozšírenejšie sa pokladá kresťanstvo, v súčasnosti je kresťanov viac ako dve miliardy. Kresťania sa delia na tri veľké skupiny – katolíkov, pravoslávnych a protestantov. Ľudia v týchto spoločenstvách (cirkvách) však nie sú rovnakí. Delia sa na ďalšie podskupiny, ktoré v minulosti vznikli z rôznych politických, spoločenských a kultúrnych dôvodov. Táto rozmanitosť je normálna. S kultúrnymi a regionálnymi rozdielmi by sme nemali mať problém. Problémom sú rozdiely v nazeraní na to, čo je správne – či už morálne, ideovo alebo politicky.

Podľa dnešného úryvku z Markovho evanjelia prišli za Ježišom niektorí farizeji a zákonníci a pýtali sa ho, prečo jeho učeníci jedia chlieb neumytými rukami. My dnes túto otázku chápeme hygienicky a nemusíme vedieť, že istá forma umývania mala u Židov posvätný charakter. Ježiš sa svojich učeníkov zastal a ostro sa proti otázke ohradil, keď pýtajúcich sa nazval pokrytcami, čo sväto rozprávajú, ale srdce majú ďaleko od Boha. Na záver vymenoval viacero hriechov, aby poukázal na to, že dobro a zlo nepochádza z našich vonkajších zvyklostí, ale z nášho srdca, nášho vnútorného nastavenia.

Všimnime sa, podľa čoho Ježiš považuje nejaké správanie za dobré a iné za zlé. Dôležitosť neprisudzuje vonkajšiemu vymedzeniu, či už by bolo rituálne, právne alebo náukové, ale vnútornému postoju. Nejde o to, žeby sme nemali dodržiavať aj nejaké obradné zvyky alebo poznať niektoré náboženské poučenia. Pri príchode do kostola sa prežehnáme svätenou vodou a pokľakneme si. Aký by to však malo zmysel, ak by sme zazerali na tých, čo by sa neprežehnali? Alebo: Na väčšie sviatky recitujeme pri liturgii Verím v Boha. Aký by to malo zmysel, ak by pri tom vyznaní nebol aj náš rozum, aj naše srdce? Ak sme úprimní, priznáme si, že naozaj často len otvárame ústa, ale srdce i rozum máme ďaleko od zmyslu slov i od Boha (Mk 7,6).

Prečo Ježiš obvinil farizejov z pokrytectva, ľahšie pochopíme, ak si pripomenieme, s čím súvisel ich príchod za Ježišom. Dnešný úryvok z Markovho evanjelia nadväzuje na rozprávanie o pôsobení Ježišových učeníkov, ktorých poslal medzi ľudí, aby im priateľstvom, súcitom, uzdravovaním ohlasovali Božie kráľovstvo (Mk 6,7-13). Ježišovi učeníci mali úspech, mnoho ľudí im bolo vďačných. A potom prišli farizeji a zákonníci, ktorí sa netešili, že sa mnohí ľudia uzdravili od chorôb, smútku a zlých duchov, ale vadilo im, že Ježišovi učeníci si vraj pred jedlom neumyli ruky. Nedivme sa, že sa Ježiš nahneval a farizejov spolu so zákonníkmi nazval pokrytcami.

Na čom by nám teda malo najviac záležať, čomu by sme mali dávať prednosť? Vieme, že v dnešnom svete sme rôzne premiešaní. Najmä vo veľkých mestách pracujú spolu ľudia rôzneho náboženstva a v rodinách žijú takisto spolu ľudia rôznej viery (alebo neviery). Jestvuje predstava o tolerancii, podľa ktorej – aby rozdielni ľudia mohli spolu žiť – je jedinou možnosťou, že nebudú dávať najavo svoje náboženské a kultúrne rozdiely, a vlastne ani svoje politické názory. Osobne si to neviem predstaviť, žeby som tieto témy dal bokom, a s ľuďmi v práci a rodine by som zdieľal len témy telesné a materiálne. Duchovné témy musia mať prednosť. Nie ich forma – či si umývame pred jedlom ruky alebo nie, alebo ako sa žehnáme, ako sme oblečení a tisíc podobných vecí –, ale nastavenie rozumu a srdca. Tadiaľto ide hranica, s kým sa dá a s kým nie. Jednoducho povedané: Hranica ide medzi tými, čo majú úctu voči Bohu a človeku a čo nie. Inak povedané: Čo sa tešia z Boha, ktorý zachraňuje, a sami majú záujem zachraňovať. Tadiaľto ide Ježišova deliaca čiara. Preto sa nedohodol s niektorými formálne nábožnými Židmi a preto sa my dnes nedohodneme s niektorými katolíkmi. Naopak, dohodneme sa s ľuďmi, čo nemusia mať naše náboženstvo, ale majú úctu k niečomu Svätému a majú záujem zachraňovať ľudí ubolených, ponižovaných, nešťastných. Kam patríme my, čomu dávame prednosť? Nezostaňme pri vonkajšom posúdení a zaradení, všímajme si, kde máme svoj rozum a kde svoje srdce.

Ani tí farizejmi neboli takí rovnakí, ako si myslíme. U jedného profesora biblickej vedy som sa dočítal, že farizejov bolo až sedem skupín. V dobe, keď žil Ježiš, bol pre svoju láskavosť a priateľskosť známy farizej, rabín Hilel. Bol aj predsedom Veľrady. V opozícii proti nemu bol rabín Šamaj, tiež člen Veľrady, ktorý bol ale veľmi prísny. Rozpráva sa príbeh, že nejaký pohan prišiel za Šamajom a povedal mu, že sa stane veriacim, ak mu celý Boží zákon vysvetlí za taký krátky čas, čo vydrží stáť na jednej nohe. Šamaj ho okamžite vyhnal s palicou, čo mal práve po ruke. Potom ten človek zašiel za Hilelom s tou istou prosbou a ten mu povedal: „Čo sa tebe nepáči, nerob ani ty svojmu blížnemu. To je celý zákon Boží, všetko ostatné sú len vysvetlivky; choď a osvoj si to.“

Ježiš so svojimi názormi nebol sám a aj medzi farizejmi mal priateľov. A naopak, v tej istej skupine mal aj odporcov. Nie je to inak ani medzi kresťanmi, ani medzi katolíkmi. S ľuďmi, ktorí sú namyslení, sa nedohodneme, či sú navonok veriacimi alebo tzv. sekulárnymi liberálmi. Dohodneme sa s tými, čo majú úctu pred Bohom, a záujem o ľudí, čo čakajú na Božiu i našu pomoc.