Homília - 25.8.2024

Úvod do liturgie

Dnes slávime 21. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. V dnešnom čítaní z evanjelia počúvame ešte raz o Ježišovi ako chlebe života. Viacerí z jeho učeníkov nedokázali pochopiť, o čo mu ide a opustili ho. Za tých, čo zostali, sa vyslovil Peter, že v Ježišovi nachádza slová pre pravý život. Istú podobnosť s evanjeliom má dnešné čítanie zo Starého zákona. Vodca Izraelitov kladie ľuďom otázku, komu chcú slúžiť, koho chcú nasledovať. Ľudia sa majú slobodne rozhodnúť. Z druhého čítania dnes počujeme apoštola Pavla, ako píše o podriadenosti žien mužom, a súčasne hovorí o láske mužov k ženám. Mierou lásky muža k jeho žene má byť sám Kristus. Na prvé počutie to každý nepochopí. Nejde o podriadenosť, ale o schopnosť niekomu sa darovať, pre niekoho žiť.

Homília

V našom kostole sa zhodou okolností nachádza aj obraz svätého človeka, ktorý by sme u nás nečakali. Pri pohľade na oltár vidíme na pravej strane vitrážové okno so sv. Ľudovítom, francúzskym kráľom z 13. storočia. Práve dnes, 25. 8., má sviatok. Tento deň v r. 1270 zomrel v Tunise pred hradbami Kartága na mor. Na tróne bol dlhých 44 rokov. Ako kráľ žil so svojou manželkou a 11 deťmi veľmi skromne, staral sa o chudobných a dvakrát viedol krížovú výpravu na podporu kresťanov na Blízkom východe a v Afrike. Ako vidno aj na obraze v našom kostole, najvzácnejšiu relikviu, ktorú zadovážil, bola údajná Kristova tŕňová koruna. Na ostrove uprostred rieky Seine dal pre túto relikviu vybudovať slávnu gotickú stavbu Saint-Chapelle. Neskôr pri nej vznikla ešte slávnejšia katedrála Notre Dame. Ideálom chudobného Krista ho inšpirovali veľkí svätci – Sv. František a sv. Dominik.

So sv. Ľudovítom by sme mohli mať spoločné úsilie žiť z evanjelia a čerpať silu z eucharistie, zo slávenia sv. omše. Zároveň sa pýtame, čo znamená dnes nasledovať Krista, keďže doba a všetky okolnosti sa celkom zmenili od čias sv. Ľudovíta, sv. Františka či sv. Dominika. Len evanjelium počúvame aj po 800 rokoch to isté. Dnes pri nedeľnej liturgii je to záver meditácie z Jánovho evanjelia o Ježišovi ako svätom chlebe. Pozornosť je venovaná rozštiepeniu ľudí, ktorí Ježiša počúvali. Nepochopenie Ježiša je vyjadrené otázkou: Čo to má byť, ako nám tento človek môže dať jesť svoje telo? V zásade išlo o to, či možno v Ježišovi spoznať zjavenie Boha. Teologicky povieme: Či je možné spoznať ho ako vtelené Božie slovo. Ježiš v podaní Jánovho evanjelia vystupuje sebaisto. Povie: „Moje slová sú Duch a život“ (Jn 6,63). Duchom myslí to, čo nami hýbe, čo nás napĺňa poznaním a dodáva nám silu hodnotne žiť. Zdá sa, že v tej chvíli nebolo medzi Ježišovými poslucháčmi veľa tých, čo mu uverili. Ozval sa len Peter: „My neodídeme, kam by sme aj išli? Ty máš slová večného života, ty si Svätý Boží“ (Jn 6,69).

Nakoľko sú Petrove slová našimi slovami a ako im rozumieme? Venujme sa trochu tomu Ježišovmu výroku: Moje slová sú Duch a život. Je to o tom, čo nami hýbe, čo nás napĺňa radosťou, pokojom, čo dáva životu zmysel. Možno sú to často len bežné starosti, ale môže ísť aj o nejaké spoločenské udalosti. Tie starosti, záujmy, a potom tie udalosti sú však len okolnosťami. Ony by nemali byť duchom, čo nami hýbe, čo nás k niečomu vedie, čo dáva zmysel smrti i životu. Ak niečo potrebujeme riešiť, ideme na ulicu, aj keď veľmi prší. Len sa prispôsobíme okolnostiam a vezmeme si dobrý dáždnik. Počasie je okolnosťou, ale dôležitý je cieľ, ktorý máme. Niekto možno ten cieľ ani nemá alebo ho má priamo zlý. Vieme, ako sa vraví: Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme, aby sme žili. Čo však s tým, ak sa cieľom života stane len jedlo, konzum, matéria, peniaze, veci? Psychológ alebo aj sociológ by povedali, že v takom prípade človek vedie život len na úrovni rastliny a živočícha. Vtedy nerozvíja svoje vzťahy, nezapája sa do vzťahov, do spoločnosti a ešte hlbšie – nevníma sám seba, svoje svedomie, svoje srdce, nevidí, v čom je doma. Či je to raj alebo peklo.

Iste, ak niekto túži po niečom viac, ako sú veci, zdravie, majetok, nemusí ešte dospieť k poznaniu, že naplnením jeho života je Ježiš Kristus. Asi máme takú skúsenosť, že všetci sme obyčajní, často aj slabí a hriešni ľudia. Ale vždy sme aj osloviteľní túžbou po láske, pokoji, spravodlivosti. Pre seba i pre svet okolo nás. Ak sa vedome neuzavrieme, zvnútra nezamkneme, ak tým lepším túžbam necháme priestor, môžeme dospieť do situácie, ktorú vyjadril apoštol Peter: A kam by sme šli? Pri  tebe, Ježiš, nachádzame najviac zo života. Samozrejme, skúsenosť večnosti, večného života, alebo skúsenosť stretnutia s tým, v kom sa nám zjavuje Boh, nie je to isté, ako mať nejaké náboženstvo alebo konať v súlade s nejakou náboženskou organizáciou. 

Pri čítaní textu Jánovho evanjelia o odchode mnohých ľudí od Ježiša a o Petrovej odpovedi, že on a apoštoli neodídu, spomeniem si vždy na zážitok z posledného ročníka na teologickej fakulte v Bratislave. Mali sme pripraviť tablo absolventov štúdia s našimi fotografiami. Na table malo byť aj tzv. motto, citát zo Sv. písma. Vybrali sme si práve tie slová, ako apoštol Peter hovorí: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ Vedenie fakulty nám tento citát neschválilo, lebo sa nazdávali, že je to protest proti nim. My sme sa vtedy zatvrdili, citát sme zmeniť odmietli a žiadne tablo sme nemali. Boli také časy, že sme si niektorých predstaviteľov školy vážili, ale mnohých nie. Najmä tých, o ktorých sme tušili, že viac počúvajú vtedajších cirkvi nepriateľských politikov, akoby sa zastali vlastných študentov. Neviem, či sme si to vtedy tak presne formulovali, ale dôležitý bol pre nás Ježiš a jeho nasledovanie. Čo to nasledovanie presne znamená v našom konkrétnom živote, si musí každý už objaviť sám. Za vzor si môžeme brať niektorého svätca v tom, akým Duchom sa nechal viesť, akými záujmami, nie však v tom, čo prakticky robil. To totiž v zmenených pomeroch nejde.

Sv. Ľudovít bol kráľ, nemáme jeho kráľovské možnosti, ale jeho snahu namiesto užívania si postavenia a majetku žiť skromne, slúžiť ľuďom, zastávať sa slabších a chudobných – tú snahu by sme mali mať! Okolnosti sa menia, Ježišov Duch, ktorý sa ponúka, aby v nás dýchal, zostáva však vždy nový. A prináša život, za ktorý budeme vďační.