Homília - 4.8.2024

Dnes slávime 18. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Evanjelium dnešnej nedele rozvíja tému, o ktorej sme počúvali aj minulú nedeľu. Kladie sa nám otázka, čo nás naozaj nasýti, čo nás živí, čo najviac potrebujeme k životu. Je to len chlieb, jedlo a rôzne veci, alebo je to skôr niekto, komu môžeme veriť, o koho sa môžeme oprieť, komu dôverovať? Veríme, že Ježiš je – obrazne povedané – ten najlepší chlieb nášho života. K evanjeliu je priradené čítanie zo Starého zákona, ktoré spomína, ako sa počas putovania na púšti Izraeliti obávali, že zahynú od hladu a ako ich sýtil Boh sám. V druhom čítaní nám apoštol Pavol pripomenie, aby sme nežili ako pohania, ale stali sa novými ľuďmi v Kristovi.

Homília

Keď chodíme po cestách v okolí našich miest a obcí, všade vidíme reklamné panely propagujúce rozličné produkty. Okrem tvárí politikov ponúkajú jedlo, nápoje, návštevu reštaurácie i pokrmy pre domáce zvieratká, a potom rôzne atrakcie a zábavné programy. Či niekoho reklama naozaj navnadí na kúpu propagovaného tovaru, neviem posúdiť. Nad slovami dnešného úryvku evanjelia však premýšľam: Ako medzi touto bohatou ponukou tovarov a zábavy vnímame Ježišovu ponuku? Nakoľko nás oslovuje jeho výzva, „nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre život večný“? Nakoľko uprostred všedných potrieb i nadbytočných lákadiel máme oči a uši pre reč o Božom chlebe a pokrme pre život večný?

Ostatné nedele sú úryvky z evanjelia venované Ježišovej ponuke, ktorá siaha od úprimného záujmu o ľudí, najmä trpiacich, cez ponuku posily a uzdravenia až po nečakané nasýtenie na odľahlom mieste. Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia je opäť meditatívnym rozvíjaním tejto témy. Začína poznámkou o neveľmi vznešených dôvodoch, ktoré viedli ľudí, aby Ježiša opätovne vyhľadali. „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenie, ale preto, že ste sa najedli,“ povie Ježiš, a potom vyzve hľadať pokrm pre život večný. Keď pozorne čítame text zo 6. kap. Jánovho evanjelia, všimneme si, že autor textu na pozadí úvahy o manne nebeskej za večný pokrm a Boží chlieb označuje samotného Ježiša. Preto na záver čítame: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35).

Jánovo evanjelium vzniklo na konci 1. storočia po Kr., asi 60 rokov po Ježišovej smrti. Na rozdiel od ostatných troch evanjelií predstavuje Ježišovo posolstvo cez niekoľko veľkých obrazov. Jedným z nich je Ježiš ako pokrm, ako chlieb. Ak niekomu povieme: „si taký zlatý, žeby som ťa zjedol,“ znie to smiešne, ale vieme si predstaviť, čo sa tým myslí. Naznačuje to veľkú náklonnosť, radosť, potrebu blízkosti daného človeka. Reklama cieli na prirodzený hlad, na túžbu niečím sa potešiť, niečo zažiť. Na celkom inej úrovni je však to, čo žiadna reklama neponúka: radosť, pokoj a istota v inom človekovi, v milujúcom partnerovi, v deťoch a spoľahlivých priateľoch. Koľkí však majú šťastie mať okolo seba takých ľudí, ktorých by sme – detsky povedané – od radosti najradšej zjedli? Buďme vďační za každého, koho si môžeme vážiť, kto nám je oporou a v istom zmysle pokrmom, naplnením nášho života. Nečakajme však od nikoho, ani od svojho najmilovanejšieho človeka, všetko. My ľudia sme vždy (ako ten každodenný chlieb) pominuteľní. Preto by sme mali mať náboženstvo, a nie hocijaké. Nie falošné, nie zvykové, ani len kontrolujúce, ale sýtiace, ponúkajúce večný pokrm. V protiklade k pokrmu pominuteľnému to večné by malo byť trváce, stále, neprestávajúce ako prameň sviežej vody. Možno poznáme také miesta v prírode, niekde v tichom lese, kde je čistá studnička, z ktorej neustále prýšti svieža voda. Večne, spoľahlivo, stále osviežujúco.

Takto Jánovo evanjelium predstavuje Ježiša Krista. V čase vzniku tohto evanjelia ľudia v Rímskej ríši boli obklopení rôznou náboženskou ponukou. Vlastne aj politika rímskych cisárov bola náboženstvom. A potom rôzne čarodejstvá, filozofie, tajomné kulty z celého sveta. Kresťanstvo sa najprv javilo ako jedno z mnohých orientálnych kultov, čo dorazili až do Ríma. Kto sa s ním však zblížil, čoskoro spoznal: Tu nejde o ďalšiu teóriu, ďalší svetonázor či tajomné obrady. Podstatou kresťanstva je sám Ježiš Kristus. A kresťan je potom človek, ktorý sa snaží vo svojom živote Ježišom riadiť, nechať sa ním viesť. Nie akoby podľa knižky, ale jeho duchom. Hovoríme tomu nasledovanie alebo napodobovanie Krista. Naše modlitby, naše bohoslužby a život medzi ľuďmi nemajú byť len pokusom splniť nejakú povinnosť, ale zblížiť sa s Ježišom, prijať ho ako svoj večný pokrm, ako ten trvalo tečúci prameň, z ktorého môžeme žiť, dýchať, myslieť a konať.

Keď teológ Hans Küng chcel vo svojej knihe a vo svojom filme predstaviť kresťanstvo, nešiel najprv do Ríma ani do Jeruzalema, ale do malej krajiny v Strednej Amerike, do San Salvadoru. Tam bol od roku 1977 arcibiskupom Oscar Romero. Najskôr pôsobil ako iní kňazi, ale po krátkom čase ho zmenila nesmierna bolesť ľudí v jeho krajine, ktorým mocní ubližovali, a on sa stal ich zástancom až tak, že životom i smrťou sa celkom pripodobnil Kristovi. Hans Küng sa v San Salvadore postavil na miesto, odkiaľ bol v roku 1980 Oscar Romero zastrelený z auta priamo pri sv. omši, a povedal: „Keď stojíme na tomto mieste, je nám hneď jasné, o čo v kresťanstve ide. Liturgiou, službou Bohu, a sociálnou angažovanosťou, službou ľuďom, nasledovať Ježiša Krista.“ (H. Küng, Po stopách světových náboženství, CDK Brno 2006, 222,)

Ježiša nemôžeme ponúkať v kostoloch ani na uliciach tak, ako sa ponúkajú lákadlá v reklame. Kto sa však s Ježišom naozaj zblíži, komu sa Ježiš stane chlebom života, ten bude Ježišom premenený a sám sa stane pre iných pokrmom, posilou, uzdravením. Môže sa to prihodiť aj nám? Zaiste. Záleží len na našej túžbe po živote, ktorý sa žiť oplatí!