Homília - 7.7.2024

Dnes slávime 14. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie spomína povolanie Ezechiela za proroka. Tento prorok pôsobil po r. 600 pred Kr. medzi židovskými vyhnancami v Babylone. Boh ho povolal, aby nebojácne svedčil o Božej pravde pred ľuďmi, ktorí morálne a politicky zlyhali a dostali národ do nešťastia. Podľa dnešného evanjelia v podobnej situácii sa ocitol Ježiš medzi vlastnými krajanmi v Nazarete. Odmietli ho preto, lebo ho vraj dobre poznajú. Kde vládnu predsudky a vopred sa vylučuje možnosť, že niekto prináša niečo lepšie, nemôže prísť k žiadnej pozitívnej zmene, ani sa nespozná Božie konanie. V druhom čítaní z listu apoštola Pavla budeme počuť, že apoštol sa bráni pred osočovaním, ktorého sa mu dostalo od niektorých kresťanov v Korinte. Týmto ľuďom odkazuje, že sa nebude brániť poukazovaním na to, čo dokázal, ale spoľahne sa na Pána, ktorý ho podržal vždy, keď bol slabý a pokorný.

Homília

Predvčerom sme na Slovensku oslávili národný sviatok sv. Cyrila a Metoda. Pre veľkú časť spoločnosti tento sviatok nič zvláštne neznamená a ďalší si ho možno uctia, ale koľkí aj s určitým pochopením, to je ťažko povedať. V takej krajine, ako je naše malé Slovensko, vždy jestvovalo napätie medzi tým, čo je veľké, svetové,  a tým, čo je domáce, vlastné, národné. Jedni až nekriticky obdivujú to veľké, svetové, druhí sa silou-mocou držia len toho, čo je tradičné a domáce. Svetové však nie je dobré tým samotným, že prichádza z tzv. veľkého sveta, a domáce zasa nie je dobré len preto, že pochádza z nášho malého prostredia.

K porozumeniu nám môže pomôcť dnešný úryvok  z Markovho evanjelia. Ježiš prišiel so svojimi novými priateľmi (učeníkmi) domov, do Nazareta. V sobotu vystúpil v miestnej synagóge. Predchádzala ho povesť o zázrakoch, ktoré sa jeho rukami udiali v iných obciach, a ľudí prekvapila aj múdrosť, s akou hovoril nad textami Sv. písma. Ak by sme čakali, že sa domáci potešia z úspechu svojho krajana, ako je to v prípadoch slávnych športovcov či hercov, ktorí prídu medzi svojich rodákov, tak v Ježišovom prípade sa stal pravý opak. Ľudia sa naňho dívali, počúvali, a potom ho začali spochybňovať: „Čo to má byť, veď ho poznáme i celú jeho rodinu.“ Namiesto obdivu dostalo sa Ježišovi odmietnutia. Nakoľko boli medzi jeho kritikmi aj vlastní príbuzní, nevieme. Nepíše sa nič o tom, žeby sa ho zastali.

Keď sa niekto z rodákov niečím preslávi, potom príde domov a stretne sa s rodinou a kamarátmi, zväčša sa domáci tešia, ba majú pocit, že trochu z tej slávy, čo zažíva ich krajan, padne aj na nich. Niečo iné je, ak sa ktosi vráti zo zahraničia, kde čosi vyštudoval a skúsil, a potom doma rozpráva, aký je život inde a čo by sa malo zmeniť doma. To sa často berie ako poučovanie či vyvyšovanie sa. V takom prípade sa domáci dostávajú pod istý tlak, žeby mali niečo zmeniť, prehodnotiť, a ľahko si povedia: Čo sa tento robí múdry? Prečo by jeho názory mali byť viac ako naše?

Ježiš sa neprihováral svojim krajanom ako niekto, čo nabral rozumy v cudzine a prišiel poučovať. Ježiš nedával za vzor, čo robia ľudia inde. Hovoril ako prorok. Bolo to podobné ako u proroka Ezechiela, o ktorom sme dnes čítali, ako ho Boh oslovil: „Posielam ťa k Izraelovým synom, k odbojnému národu. Sú to ľudia s bezočivou tvárou a tvrdým srdcom. Povieš im moje slovo. Či ťa počúvnu alebo nie, zažijú, že bol medzi nimi prorok.“ Z odkazu na úlohu proroka môžeme spoznať, že o tom, čo je dobré a správne, nerozhoduje to, či je niečo domáce alebo cudzie, staré alebo nové. Čo je dobré a správne, sa poznáva podľa toho, nakoľko nám to pomáha žiť, nakoľko nám to otvára rozum a srdce pre Božie oslovenie, a tiež pre vzájomné porozumenie. A napokon, ide o to, čo nám pomáha riešiť problémy a prekážky, s ktorými sa všetci stretávame.

V Ježišovom prípade si jeho krajania, ktorí ho odmietli, mohli položiť jednoduché otázky: Čo sa to stalo, že ten Ježiš, ktorého sme tu poznali, tak zmúdrel, že sa tak vyzná v náboženských veciach? A ako je možné, že toľkí ľudia z iných obcí tvrdia, že im pomohol? Keby si pozorne všímali, čo Ježiš robí a hovorí, videli by, že sa Ježiš nepovyšuje, naopak, že sa znižuje, skláňa ku každému, kto je zranený, postihnutý, stratený. A videli by, že títo ľudia pri ňom mocnejú, rastú, uzdravujú sa. Ježišovi krajania to však vidieť nedokázali. Zostali zavretí vo svojom malom svete – ako sa dnes hovorí, vo svojej vlastnej bubline.

Od istého času pozorujeme na našom malom Slovensku, že ľudia sú veľmi rozdelení kvôli niektorým politickým i náboženským názorom, že s tými, čo majú iný názor, sa radšej ani nerozprávajú, vyhýbajú sa navzájom, a v horšom prípade sa neznášajú, robia si zle. Deliaca čiara sa určuje často podľa toho, či sa niekto hlási k tomu tradičnému, národnému, alebo naopak pokrokovému, akože svetovému. Povedal som pred chvíľou: Rozhodujúce nie je domáce alebo cudzie, nové alebo staré. Dôležité je, čo nám otvára rozum a srdce pre život, pre riešenie problémov, a najmä, čo nám dáva schopnosť dvíhať tých, čo sú dolu, potešovať tých, čo sú smutní, uzdravovať tých, čo sú nešťastní, a privádzať k viere tých, čo dôveru v seba i Boha stratili.

Spomenul som si, ako sa približne pred 20 rokmi diskutovalo o prijatí Európskej ústavy. Členské štáty sa na jej texte nakoniec nedohodli, v niektorých krajinách sa to zablokovalo, európski politici sa nevedeli dohodnúť ani na úvodnej preambule, či k nášmu spoločnému dedičstvu patrí kresťanské náboženstvo. Vtedy teológ Johann Baptist Metz navrhol – keď už sa niektorí boja pojmu kresťanstvo –, aby sme sa prihlásili k tomu, že naším spoločným duchovným dedičstvom je apriori trpiaceho, teda prednosť ohľadu na uboleného, prednostná pozornosť voči tým, čo túžia po vyslobodení z utrpenia. Ako to vo veľkej politike chodí, nakoniec sa na texte Európskej ústavy nedohodli, veľké ideály sa nechali bokom a prijali sa len právne prešpekulované texty.

Veľký svet vonku i náš malý svet doma zostanú v napätí, a nám nepomôže vybrať si jeden alebo druhý. To, čo nám pomôže, je prorocký postoj: Prednostné počúvanie Boha a prednostná pozornosť voči tým, čo nás potrebujú. Pomáhajme si navzájom vojsť do takéhoto počúvanie a takejto pozornosti!