Homília - 2.6.2024

Úvod do liturgie

Dnes slávime 9. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona spomína príkaz svätiť siedmy deň týždňa – sobotu. V kresťanstve sme sobotu zamenili za nedeľu. V zásade ide o to isté. Tento deň má byť deň odpočinku. Starý zákon to povedal pekne: Odpočinok sa má dožičiť všetkým, aj sluhom, aj zvieratám. Evanjelium rieši otázku, čo znamená odpočívať. Ježiš odmietal farizejský výklad, preto povedal: Sviatočný deň je na oslobodenie, nie na zaťažovanie. Druhé čítanie je úryvkom z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom. Pavlovi sa v Korinte podarilo získať veľa ľudí pre kresťanskú vieru. Po istom čase však prišli do mesta kresťania, ktorí presadzovali zachovávanie židovských pravidiel a spochybňovali Pavla. Preto apoštol píše o trápeniach, ktorým je vystavený, a o sile, ktorú čerpá iba od Boha.

Homília

Keď v nedeľu ráno idem autom do kostola, premávka na cestách je miernejšia ako v pracovné dni. Na uliciach vidím ľudí, čo kráčajú do niektorého obchodu alebo sa už vezú niekam autom na výlet či návštevu. Deti a mladých vidím už od rána aj na ihriskách v stupavskom parku. Tých, čo pracujú v nedeľu, v uliciach nevidieť. Vidieť len ich autá, ktoré sú zaparkované okolo Volkswagenu.

Nedeľa nie síce pre všetkých, ale pre mnohých naozaj je dňom – ako naznačuje české pomenovanie –, keď „sa nedělá“. Ale čo by sa vlastne dělat, teda robiť, malo? Malo by sa ísť do kostola? Keď sme pozorne počúvali dnešné čítania zo Sv. písma, o povinnosti ísť v nedeľu do kostola sa nič nehovorilo. Texty Sv. písma pochádzajú zo židovského prostredia, takže sa v nich spomína ako sviatočný deň sobota, nie nedeľa. Ide o siedmy deň týždňa a z tohto pohľadu je to jedno, či sobota alebo nedeľa. Platí to, čo sme počuli z knihy Deuteronómium: „Zachovaj siedmy deň, sviatočný deň Pána, a zasväť ho, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh... V tento deň nebudeš konať nijakú prácu“ (Dt 5,12-14). Z evanjelia, ktoré nadväzuje na čítanie zo Starého zákona, sa dozvedáme o divnom spore ohľadom práce, ktorá sa vo sviatočný deň nemala konať. Farizeji vyčítali Ježišovi, že jeho učeníci porušili sobotu, lebo cestou si odtrhli zopár kláskov so zrelým zrnom. Išlo pritom o niečo podobné, ako by sme si my dnes odtrhli zopár čerešní zo stromu. Ďalšie pohoršenie Ježiš vyvolal tým, že chorému človeku práve na sviatok povedal: vystri ruku – a tá mu ozdravela.

Neviem, nakoľko je naším problémom, čo robiť a čo nerobiť v nedeľu. Výčitky židovských farizejov pokladáme za trápne až smiešne. Za vážny hriech nepokladáme nedeľné oberanie čerešní, ani prácu na smeny vo fabrike. V našich rodinách sa v nedeľu pohádame skôr o to, že niekto nechce ísť do kostola. Kostol ako predmet sporu sa však vo Sv. písme nespomína. Všimli sme si, čo Ježiš označil za hlavnú tému sviatočného dňa? Vystihol to v otázke: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Farizeji na otázku neodpovedali. Chránili Boží príkaz svätiť sviatočný deň zdôrazňovaním malicherností. Zmysel sviatku sa im však stratil. Ten zmysel bol v konaní dobra, v uzdravovaní, oslobodzovaní ľudí od záťaží a trápení, v zachraňovaní života.

Konať dobro, oslobodzovať, zachraňovať – to sú veľmi vznešené ciele. Niekto by mohol povedať, že takým cieľom treba slúžiť každý deň. Nezdieľam tento názor. Každý deň má dosť svojich starostí a trápení. Dosť povinností, ktoré si dávame sami, i takých, ktoré na nás uvalia iní. Niekedy sa pod ťarchou tých starostí nakláňame až k zemi a ledva si vidíme pod nohy. Preto potrebujeme sviatky, aby sme sa narovnali, nadýchli, poobzerali okolo seba a všimli si, za čo môžeme byť vďační a z čoho sa môžeme tešiť, aj keď je život ťažký. Povedal som, že zmysel sviatku je v konaní dobra, v uzdravovaní, oslobodzovaní, zachraňovaní. Treba dopovedať, že ten zmysel ešte prv ako v konaní je v uvidení dobra, vo videní toho, čo treba v sebe a okolo seba uzdravovať či zachraňovať.

Nedávno som videl krátku scénu z filmu Spartakus, ktorý bol nakrútený ešte v r. 1960. Hlavnú úlohu hral slávny herec Kirk Douglas. Film vznikol podľa skutočnej udalosti, keď sa v roku 73 pred Kr. vzbúrili otroci, gladiátori, ktorí boli cvičení, aby sa zabíjali v cirkuse na zábavu divákov. V tej scéne dostihla rímska armáda vzbúrených otrokov a rímsky veliteľ im hovorí: Vydajte svojho vodcu Spartaka a ostatných necháme odísť. Ak nie, všetci budete ukrižovaní! Po chvíli sa Spartakus postaví a povie: Ja som Spartakus. Potom sa však postaví aj muž po jeho pravej ruke i ten po  ľavej a povedia: Ja som Spartakus. Postupne sa postavia všetci a volajú: Ja som Spartakus, ja som slobodný človek.

Priznajme sa: Nekonáme dobro každý deň, lebo ho ani nevidíme, nedokážeme ho vidieť. Skôr v tie všedné dni len ťaháme káru svojich povinností, a potom sa na to snažíme zabudnúť pri zbytočnostiach, alebo horšie, snažíme sa byť nad inými, či častejšie, podriaďujeme sa iným. Preto potrebujeme sviatky, aby sme sa napriamili a precítili: Som to ja, som človek, Kristom oslobodený. Chcem prežiť tento deň tak, aby som aj ďalších šesť dní vedel prežiť vďačne, radostne a slobodne.

A prečo vo sviatok aj kostol? Preto, lebo práve pri modlitbe, pri sviatočnej bohoslužbe, najkrajšie precítim, že Boh sa díva na mňa a ja naňho, a spolu so mnou sú tu moje sestry a moji bratia, ktorí ma podržia a hlásia sa ku mne. Nech je to naša spoločná túžba i spoločná skúsenosť!