Homília - 26.5.2024

Dnes slávime nedeľu Najsvätejšej Trojice. Pri sv. omši dnes slávime aj prvé sväté prijímanie piatich našich detí. Sú to Michaela, Viktória, Zuzka, Milan a Róbert. Tešíme sa s nimi a s ich rodinami. Zo Sv. písma budeme dnes najprv čítať zo Starého zákona, ako kedysi Mojžiš pripomínal svojim ľuďom,  že šťastne budú žiť iba vtedy, keď budú zachovávať Božie prikázania. V druhom čítaní nám apoštol Pavol povie, aby sme sa len nenazývali Božími deťmi, ale nimi naozaj boli. Podarí sa nám to, ak sa necháme viesť Božím Duchom. V dnešnom evanjeliu sa spomína, ako Ježiš poveril svojich učeníkov, aby išli medzi ľudí, aby sa s nimi spriatelili a urobili ich Ježišovými učeníkmi.

Homília

KM:

Na dnešnú nedeľu sme pripravili slávnosť Prvého sv. prijímania. Zároveň dnes v našich kostoloch slávime sviatok Najsvätejšej Trojice. Trojica je jedno z mnohých Božích mien. Toto meno vzniklo spojením troch iných mien, ktoré všetci poznáme z toho, ako sa prežehnávame. Tieto tri mená sme počuli aj v čítaní z dnešného úryvku evanjelia. Ježiš povedal svojim učeníkom, aby išli ku všetkým ľuďom vo svete a tých, ktorí sa potešia z toho, čo im povedia o Bohu, aby pokrstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Vieme, ako sa krstí. Vezmeme nádobu s vodou, oslovíme niekoho jeho menom, nalejeme mu vodu na hlavu a povieme: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ To prvé naše meno (napr. Milan, Zuzka) sme dostali od rodičov, keď sa potešili, že sa narodíme. Pri krste dostávame druhé meno – kresťan. Slovenské slovo kresťan pochádza z gréckeho slova Kristus. To nie je Ježišovo priezvisko, ale vyznamenanie. Po grécky to značí, že niekto je Bohom vyvolený alebo požehnaný na veľkú úlohu. Tou veľkou úlohou je náš vlastný život, ale zároveň je to aj život pre iných a s inými. Prvý Bohom požehnaný a vyvolený je Ježiš, preto mu hovoríme Kristus. Kto sa s ním spriatelí, stáva sa tiež Kristus, teda kresťan. Viki, Zuzka, Miška, Robo a Milan boli pokrstení ako malé deti. Teraz už všeličo chápu, chodia do školy i do kostola a môžu byť prijaté do vedomého priateľstva s Ježišom a s nami. Preto hovoríme o svätom prijímaní. Poprosím teraz Marušku, ktorá sa stretávala s našimi deťmi v domčeku, aby nám povedala, ako si seba, svoj krst a priateľstvo s Ježišom máme predstavovať a žiť.

Mária Tiňová, katechétka:

Milé deti, stalo sa Vám už niekedy, že spolužiaci, alebo kamaráti robili niečo, čo sa Vám nepáčilo, ale vy ste sa báli ozvať, aby ste o nich neprišli? Mne áno. Raz v lete, keď som mala asi 10 rokov, som nemala nejaký bohatý prázdninový program, a tak som trávila veľa času s deťmi na sídlisku. V jeden deň kamarátka zo susedstva, ktorá viedla našu skupinku, prišla s nápadom, že pre všetkých bude veľká zábava, ak natiahneme šedý špagát krížom cez chodník a budeme sa zabávať na tom, ako sa na ňom ľudia potkýnajú. Cítila som, že to nie je v poriadku, ale keď ešte dodala, že ak to niekto zničí, tak prestane byť jej kamarát, bála som sa ozvať. Nato zozadu vyšiel chlapec, čo býval o poschodie vyššie, ale bol od nás mladší, a úplne bez váhania povedal: „Veď to môže niekomu naozaj ublížiť!“, a prudkým pohybom špagát roztrhol. Ešte niekoľko ďalších detí potom povedalo, že to nebol dobrý nápad. Musím povedať, že som sa cítila zahanbená, že som nemala toľko odvahy ako on. Celá tá situácia mi ale ostala v hlave, a ako vidíte, aj po viac ako 40 rokoch ju mám ešte stále živo pred očami. Som mu vďačná, pretože som sa vtedy rozhodla, že nabudúce sa už zachovám inak. Myslím, že som v tej skupinke nebola jediná, na koho mala jeho odvaha takýto vplyv.

V dnešnom evanjeliu Pán Ježiš hovorí svojím priateľom: Choďte a učte a krstite. Nebojte sa, ja som s vami. Pán Ježiš nás pozýva prinášať do sveta lásku, pokoj a spravodlivosť a vie, že na to potrebujeme ODVAHU. Odvahu urobiť správnu vec, aj keď ľudia okolo nás chcú robiť niečo iné, ale aj odvahu žiť spôsobom, ktorý navonok nie je populárny alebo výhodný.

Odkiaľ sa dá nabrať odvaha? Ak máme to šťastie, že máme rodičov a priateľov, ktorí nás majú radi a držia nám palce, tak sú to častokrát práve oni, čo nám dodávajú odvahu. Ak veríme, že niečo je dobré a správne, tak aj táto dôvera nám vie dodať silu niečo vydržať alebo sa dobre rozhodnúť. V tomto sa dospelí a deti veľmi nelíšia. Aj my dospelí potrebujeme do nášho života naberať odvahu. A to je aj dôvod, prečo sa snažíme každú nedeľu prísť do kostola. Vieme, že tu budeme počuť povzbudzujúce príbehy ľudí, ktorí sa stretli s Pánom Ježišom a spoločnou účasťou na svätom prijímaní si pripomenieme, že patríme do Božej rodiny.

Na čo všetko potrebujeme odvahu? Niekedy sú to malé veci, napr. sa nepridáme k spolužiakom, keď niekoho ohovárajú. Inokedy sú to veci veľmi veľké – rozhodnutie robiť v živote pre ľudí niečo dobré, aj keď mi to neprináša okamžitý úspech alebo bohatstvo. Jedným z ľudí, ktorí mali odvahu svojím životom šíriť Ježišovo posolstvo, bola aj rehoľná sestra, ktorú ľudia volali Matka Tereza. V uliciach indického mesta Kalkata zbierala chorých a umierajúcich ľudí bez domova, aby im vo svojej nemocnici vyčistila rany a poskytla aspoň základný pocit dôstojnosti. Spomína sa príhoda, že raz k nej pristúpil jeden novinár a keď videl, ako ošetruje zapáchajúcu ranu, pohŕdavo povedal: „Tak, toto by som nerobil ani za milión dolárov.“ Matka Tereza mu odpovedala: „ Ani ja.“

Nerobila to za žiadne peniaze. Robila to z presvedčenia a viery, že všetci sme Božie deti, ktoré Otec miluje, a túžila túto správu povedať a ukázať aj iným. Prajem vám, aj nám všetkým, aby sme vždy vedeli nájsť odvahu stať sa poslami pokoja, lásky a spravodlivosti.