Homília - 9.5.2024

Sviatok Nanebovstúpenia Pána sa v katolíckej liturgii slávi vždy na 40. deň po Veľkej noci. Ako prvé čítanie sa dnes číta začiatok knihy Skutky apoštolov. Autor textu, evanjelista Lukáš,  zaraďuje udalosť Nanebovstúpenia k ostatným zjaveniam vzkrieseného Ježiša, pri ktorých jeho učeníci dostali poverenie pokračovať v jeho diele a konať z Ducha Sv. po celom svete. V druhom čítaní sa apoštol Pavol pekne vyjadruje o spolužití pokrstených. Nie sme rovnakí, ale sme zjednotení v jednom Duchu. Každý má ostatným poslúžiť svojimi darmi a schopnosťami. Evanjelium pripomína poslanie Ježišových učeníkov zvestovať svetu radosť Ježišovho posolstva. Viera tých, čo uveria, sa potvrdí schopnosťou prinášať dobro, uzdravenie, vyslobodenie.

Homília

Občas odprevádzame našich blízkych – ako sa hovorí – na večnosť. Pohrebné rozlúčky sú rôzne, podobne ako prežité životy. Inak preciťujeme smrť človeka, ktorý sa dožil temer sto rokov, a inak odchod človeka mladého. Predsa, všetky tie odchody „na večnosť“ majú niečo spoločné. Spoločná je možnosť života po smrti. Ako vieme, niektorí ľudia takú možnosť celkom vylučujú a iní sa tomu aj vysmievajú. Pravdepodobne sme všetci počuli o tzv. klinickej smrti. Je dosť známych prípadov, keď sa ľudia nachádzali už v stave strácania dôležitých telesných funkcií, ale smrť nenastala a oni sa takpovediac „vrátili do života“. Temer všetci títo ľudia po vyzdravení rozprávajú podobné zážitky z obdobia klinickej smrti. Videli tunel, v ústrety im šlo svetlo alebo aj osvetlená postava, necítili strach, ale pokoj.

Nakoľko sú tieto skúsenosti dôkazom života po smrti? Prísne vzaté, nie sú dôkazom. Ľudia, čo prežili klinickú smrť, napokon nezomreli, neboli, ako sa vraví, „na druhej strane“. Otázka po možnosti života po smrti však zostáva. Túto otázku si nezodpovieme tým, že nakukneme za oponu smrti, ale zodpovieme si ju tak, že sa lepšie prizrieme životu pred oponou, teda svojej vlastnej skúsenosti. Ak je niečo poučné z tých skúsenosti s klinickou smrťou, tak poznanie, že tvrdá hranica či nejaká železná opona medzi svetom, ktorý poznáme, a svetom, ktorý nepoznáme, nejestvuje. Je to skôr priechod, tunel, alebo čosi ako strmý priesmyk vo veľkých horách. Cez tento priechod neprechádzame len my do neznáma, to neznámo tým priechodom prichádza k nám.

Svedectvo o nanebovstúpení Pána Ježiša čítame dnes zo záveru evanjelia podľa Marka. Väčšiu časť tejto správy tvorí reč o poverení Ježišových učeníkov. Majú ísť do celého sveta a zvestovať radosť, uzdravenie, vyslobodenie od zlých duchov všetkému stvoreniu. Až potom sa povie, že Ježiš bol vzatý do neba a zasadol po Božej pravici. V poslednej vete evanjelia podľa Marka ešte zaznie, že učeníci sa rozišli po svete a Pán im pomáhal a potvrdzoval ich svedectvo znameniami.

Evanjelium takto zjednocuje Ježišov odchod do neba a jeho pomáhajúcu prítomnosť. Ten, čo odišiel, iným spôsobom zostáva. Ježiš zomrel na kríži a ako zmŕtvychvstalý sa nevrátil do života ako človek po klinickej smrti, ale zjavil nám, že žije iným spôsobom. Žije u Boha Otca – vzletne povieme, že sedí po pravici Božej. To, čo nazývame nanebovstúpenie, je spojenie neba so zemou. Niektoré jazyky rozlišujú slovne nebo ako oblohu a nebo ako Boží príbytok (angl. sky a heaven). Nebo ako Boží príbytok je samozrejme označenie poetické. Podobne, ako keď o niekom povieme, že „ho máme vo svojom srdci“. To, čo povieme poeticky, však nie je výmysel, ale skutočnosť. Hovoríme o tom poeticky, lebo nejde o technickú či prírodnú skutočnosťou.

Brat David Steindl-Rast povie, že vzkriesený Kristus sa nanebovstúpením vracia na miesto svojho pôvodu. Vystupuje k zdroju, z ktorého žije, a tým zdrojom je Božia láska. Odovzdal nám skúsenosť s touto láskou, a tých, čo jej uverili, naďalej sprevádza a potvrdzuje ich vieru znameniami. Tými znameniami sú aj dnes šírenie radosti, vyslobodenie od zlých duchov, uzdravovanie, a najmä premena nášho srdca k súcitu, sebaúcte a hlbokej úcte voči druhým.

Nech nám dnešný sviatok pomôže precítiť, že nemáme dva oddelené životy – ten pred smrťou a ten po smrti! To sú len dva typy toho istého života. V ňom niekedy máme prejsť akoby priesmykom, často veľmi úzkym a strmým, a my tento výstup zvládame, lebo v ústrety nám už vanie sila Božej lásky od toho, ktorý nám ju najkrajšie zjavil a dosvedčil.