Homília - 1.6.2008

Poznám mnoho veriacich ľudí a kňazov, ktorí keď kritizujú, keď pred niečím varujú, tak sa to temer vždy týka tých druhých, inakších – neveriacich, liberálov, ateistov... Z pozície svojej viery, zaiste, môžeme a máme aj kriticky vystupovať voči niektorým nemorálnym a nekresťanským prejavom. Určite by sme mali kritizovať, ak sa ubližuje nevinným, ak sa presadzujú sebecké podnikateľské a politické záujmy, ak sa predvádzajú v médiách nevzdelanci a kultúrni barbari, alebo ak sa dejú priame útoky na kresťanstvo a cirkev. V čom vidím problém, je to, že ak nie sme zároveň sebakritickí, teda kritickí na svoj život z viery, na svoje vlastné povrchnosti, na svoju nevzdelanosť (aj tú náboženskú), na svoju často len vonkajškovú cirkevnosť, tak len ťažko môže mať naša kritika iných zmysel, nehovoriac o tom, že sa vôbec nemusí kryť s tým, čo nazývame vôľa Božia.

Ježiš bol kritický človek. Ak si však bližšie všimneme, na čo bol kritický, možno niekoho prekvapí, že u neho nenájdeme kritiku pohanov, voľnomyšlienkarov či ateistov, ale veľmi často nájdeme kritiku do vlastných radov, kritiku veriacich ľudí. Jeho „Reč na hore“ – jadro evanjelia sa dá pochopiť práve ako kritické stanovisko k mnohému, čo Ježiš poznal z prostredia židovskej náboženskej viery a praxe. V 5. až 7. kapitole Matúšovho evanjelia máme zhromaždených viacero Ježišových vyjadrení, kde opakovane kritizuje spravodlivosť farizejov a zákonníkov, teda to, čo pokladali za správne vtedy uznávané náboženské autority. Na záver týchto výrokov umiestnil evanjelista Matúš varovanie pred falošnými prorokmi, kde spomína aj kritérium, podľa ktorého sa dá spoznať, čo je pred Bohom spravodlivé: „Po ovocí ich spoznáte“ (Mt 7, 16-20). Na tieto slová nadväzuje text, ktorý sme dnes z evanjelia čítali. Ježiš tu nedal do protikladu neveriacich a veriacich v Boha, ale tých, čo sa k Bohu hlásia, ale nekonajú podľa jeho vôle, a tých, čo Boha počúvajú a jeho vôľu aj zachovávajú.

Prečo Ježiš kritizoval veriacich a nie neveriacich? A prečo by sme aj my mali postupovať podobne? Opakujem, nejde o to, že máme mlčať nad prechmatmi ateistov a nekresťanov. Ale skutočný zmysel má venovať sa vlastnej veci. Hokejisti si nevyriešia problémy tým, že budú poukazovať – aha, nejde to ani futbalistom. Naša rodina si nevyrieši svoje problémy tým, že poukáže na susedov, že aj tam majú nepodarené deti. Keď klesá počet ľudí, ktorí prichádzajú do kostola, keď klesá záujem o náboženskú výchovu, keď sa šíria modely správania, ktoré pokladáme za neetické, môžeme si povzdychnúť, že je to aj následok zlého vplyvu médií a politiky a podobne, ale problém je predovšetkým na našej strane. V Poľsku a čiastočne aj na Slovensku až tak počet ľudí v kostoloch za ostatných 20 rokov neklesol, skôr naopak. Ťažko sa však môžeme dávať iným kresťanom za vzor. Jeden poľský teológ to dobre vystihol, keď napísal, že poľský katolicizmus slúži najmä ako symbol poľského nacionalizmu; ľudia udržiavajú rituály, zvyky a sviatky ako prejav vzájomnej družnosti, ale často bez toho, aby viera ovplyvňovala ich myslenie a konanie vo všednom živote. Podobne to môže byť aj na Slovensku. Niekto túto kritiku opäť počuje ako kritiku na ľudí, ktorí prichádzajú len raz za rok do kostola, ktorí dajú deti na prvé sv. prijímanie, ale inak o vieru záujem nemajú. Pozor, Ježiš nekritizoval takýchto veriacich, ale tých najhorlivejších – farizejov a zákonníkov. Týmto najhorlivejším, týmto najčastejším návštevníkom chrámu a synagógy povedal, že stavajú na piesku, ak sa hlásia k Bohu, ak vyslovujú jeho meno, ale nekonajú podľa jeho vôle.

Bol som pred rokmi na pohrebe starého kňaza. V päťdesiatych rokoch bol komunistami väznený, potom pracoval vo fabrike. Až okolo 50-ky mu dovolili opäť pôsobiť verejne vo farnosti. Keď zomrel, hlavnú reč pri pohrebnej omši mal jeden jeho priateľ, ktorý ho po jeho odchode na dôchodok vystriedal na mieste farára v tej farnosti. Medziiným priznal v tej reči aj toto: „Asi po pol roku prišli za mnou farníci a povedali mi – Vieme, že ste boli s naším bývalým pánom dekanom priatelia. Ale musíme vám povedať, že sa nechováte ako on. Oni boli na rozdiel od vás človek!“ Ten kňaz to povedal preto, aby vyzdvihol to, čo bolo na nebohom kňazovi najkrajšie, a zároveň priznal, čo sám z evanjelia neskoro pochopil.

Milí priatelia, je to skvelé, ak chodíme do kostola, ak poznáme Sv. Písmo, ak pristupujeme k sv. pokánia a radi ideme na sv. prijímanie. Je to skvelé, ak ku sviatostiam a do kostola vedieme aj naše deti. Nezabúdajme však, že podľa ovocia sa pozná, či to robíme dobre alebo zle. Lebo len ľudskosť – to, že „sme človek“ – číže vernosť v malých prejavoch lásky a služby našu vieru dosvedčuje a nás zachraňuje.