Homília - 10.3.2024

Úvod do liturgie

Dnes slávime 4. pôstnu nedeľu. Prvé čítanie zo Starého zákona prináša hodnotenie nešťastnej situácie, do ktorej sa dostali Židia po roku 612 pred Kr. Ich vedúci predstavitelia namiesto toho, aby dôverovali Bohu, sa zaplietli do bojov medzi vtedajšími svetovými mocnosťami – Babylonom a Egyptom. Autor textu pri spätnom pohľade na udalosti vyjadruje vieru, že Boh Židov napriek ich neposlušnosti zachránil, a to cez kráľa Peržanov – Kýra. Pýtajme sa, komu dnes dôverujeme a či bojom o moc vo svete neprikladáme väčšiu váhu ako počúvaniu Boha. V druhom čítaní apoštol zdôrazňuje vieru v Božie milosrdenstvo, ktoré predchádza všetky naše skutky. Ako evanjelium dnes čítame meditáciu o Božej záchrane pre svet.

Homília

Pre súčasný svet je typická nielen rozmanitosť názorov, ale aj rozdielnosť, ktorú by som prirovnal k narušeným koľajniciam. Životné príbehy niektorých ľudí možno prirovnať ku koľajniciam, ktoré šli dlho pekne pospolu. Aj vtedy boli každá za seba, ale spolupracovali. Od určitého momentu sa čosi stalo, tie koľajnice sa rozišli, a vlak čo po nich šiel, sa nutne vykoľajil. Poznám ľudí, ktorí to spolu ťahali celé desaťročia, a odrazu nastal koniec. Tam, kde boli vzťahy len naoko, je rozchod pochopiteľný. Ale prečo sa zlomili aj vzťahy, v ktorých ľudia pre spoločné ideály dlho žili i trpeli a mali sa úprimne radi?

Možno prekvapím, keď poviem, že na vine môže byť náboženstvo. Spomeňme si, ako sme pred týždňom z evanjelia čítali, že Ježiš vyhnal predavačov z chrámu. Ľudia, ktorí tam predávali a kupovali, to robili kvôli náboženstvu. Prečo im to Ježiš prekazil? Vari on nebol za náboženstvo? K odpovedi nás môže posunúť dnešný úryvok, ktorý podobne ako pred týždňom tiež pochádza z Jánovho evanjelia. Ježiš sa rozpráva s Nikodémom. To bol vážený človek, člen skupiny farizejov. Bál sa prísť za Ježišom vo dne, preto prišiel v noci. Text, ktorý čítame o jeho rozhovore s Ježišom, nie je záznam ich rozhovoru, ale meditatívne prerozprávanie. Hlavnou myšlienkou je, že „Boh miloval svet, preto dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby získal večný život“ (Jn 3,16).

Mať náboženstvo značí, že máme niečo, čo nám je sväté, čo si veľmi vážime, a to nielen trochu, ale celkom. Náboženstvo je to, čo je pre nás najviac, čo je najvyššie. Čo sa však stane, ak pre mňa je niečo celkom sväté, celkom najviac, ale zistím, že pre niekoho iného to sväté nie je, že si to neváži a to moje sväté dokonca odsudzuje? Dôsledkom je, že sa s tým človekom asi rozídem. Možno navždy. Zaiste, s každým človekom si nemôžeme porozumieť a všetci ľudia asi nikdy nebudú mať jedno spoločné náboženstvo. Kde potom môže byť problém? Práve v tom, čo za náboženské, za to „najviac“, pokladáme.

Nikodém prišiel za Ježišom tajne, lebo ho Ježiš priťahoval, ale zároveň videl, že Ježiš chápe náboženstvo inak ako poprední predstavitelia náboženstva medzi Židmi. Ľahké by bolo povedať, že Ježišovi učeníci (ku ktorým sa Nikodém prihlásil) si vytvorili vlastné náboženstvo, a preto ich tí druhí znenávideli. V skutočnosti Ježiš neohlasoval nové náboženstvo, ale ohlasoval a žil podstatu náboženstva. Preto si mohol porozumieť aj s hriešnikmi, aj pohanmi. A v čom táto podstata spočíva? Počuli sme dnes z evanjelia: Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. V ďalšej vete sa povedalo, že Boh to robí preto, lebo chce svet zachrániť. Ak sa napriek tomu niekto nezachráni, nie je to preto, žeby ho Boh odsúdil, ale že sa odsúdil sám tým, že neuveril v Ježiša ako Božieho Syna.

Niekto by teraz mohol povedať, že teda všetci, čo nie sú kresťania, sú odsúdení, lebo neprijímajú Ježiša. Ak by sme si to takto zjednodušili, presne tu by sme to pokazili. Lebo Ježiš neurobil svätým kresťanstvo ako organizované náboženstvo, neurobil svätými kresťanské tradície a výpovede (ktoré sa napokon v dejinách menia), ale svätým bol preňho jeho vzťah k Bohu Otcovi. Kresťanstvo je potom pozvaním na vstup do tohto vzťahu. Nie náhodou prirovnával apoštol Pavol kresťanstvo k adoptívnemu synovstvu. Adoptované dieťa je to, ktoré je prijaté do niektorej rodiny. Tá možno má aj vlastné deti, ale s adoptovaným dieťaťom sa delí o všetko dobré a pekné, čo má. Robiť rozdiely medzi vlastnými a nevlastnými deťmi ako v rozprávke o zlej macoche a popoluške, by z adopcie urobilo katastrofu. Do takejto situácie sa dostali mnohí Židia v Ježišovej dobe. Všetci pohania, ale aj všetci Židia, čo nekonali úplne podľa Mojžišovho zákona, boli tí zlí. Vlastne celý svet vonku bol ten zlý, ktorý mal čakať iba na Boží trest. Namiesto trestu však Boh poslal svojho Syna, aby svet zachránil...

Do tohto záchranného Božieho programu pozval Ježiš Nikodéma a pozýva aj nás. Problémom sú však ľudia, ktorí zbožšťujú seba a svoje predstavy. Pre takých ľudí nie je svätým Boh, ale ich vlastné názory, ktoré si absolutizujú. V tomto zmysle je problémom aj náboženstvo. Také, čo za to „najviac“ pokladá vlastné dogmy a normy, a nie Boha ako zdroj všetkej múdrosti a spravodlivosti. Ježiš sa od takýchto vyznávačov náboženstva líšil tým, že preňho to „najviac“ bola láska Božia k nám, ktorá, ak sa jej odovzdáme, nás premení a z hriešnych obyčajných ľudí nás urobí nástrojmi tejto lásky.

Čo je pre nás to sväté, to najviac? Je to láska Boha k nám, ktorý nás chce zachrániť, a naša vďačná láska voči nemu? Alebo sú to naše malé ohraničené predstavy a názory, či už na súkromie a politiku alebo na vieru a cirkev? Modlime sa jeden za druhého a pomáhajme si, aby nás Boh, ktorý poslal svojho Syna zachrániť svet, udržal na tej správnej koľaji a zachoval nás vo svojej láske!