Homília - 18.2.2024

Dnes slávime 1. pôstnu nedeľu. Čítanie zo Starého zákona pripomína skúsenosť nešťastia, ktoré spôsobila potopa. Posolstvom textu je, že Boh nechce smrť hriešnych ľudí. Dokonca sa zaväzuje, že bude chrániť život ľudí i celej prírody. Od ľudí sa očakáva, že budú na rozvoji života s Bohom spolupracovať. Evanjelium dnes stručne naznačuje základné posolstvo, s ktorým prišiel Ježiš. Obnova sveta, Božie kráľovstvo je blízko. Potrebujeme však zmeniť svoje staré myslenie a prijať evanjelium. Druhé dnešné čítanie je z listu apoštola Petra. Ohlasuje Krista ako toho spravodlivého, ktorý sa obetoval za nespravodlivých. On nás zastupuje pred Bohom ako náš orodovník a ochranca.

Homília

Pápeži majú vo zvyku pri významných príležitostiach vydať posolstvo k danej udalosti. V cirkvi je takou významnou udalosťou aj začiatok pôstneho obdobia. Pápež František nadpísal posolstvo na pôstne obdobie tohto roku slovami: „Cez púšť nás Boh vedie k slobode.“ Prežívame pôstne obdobie ako niečo zvláštne, dôležité? A prečo by sme mali? A keď je reč o púšti a slobode, aká púšť a aká sloboda sa myslí?

Tri evanjeliá (podľa Matúša, Marka a Lukáša) spomínajú Ježišov pobyt na púšti. Malo sa to udiať hneď po jeho krste u Jána Krstiteľa. Evanjelista Marek napísal, že na tú púšť ho priam hnal Duch Boží. Bližšie Ježišov pobyt na púšti nepopisuje a po jeho návrate z púšte ohlási začiatok jeho verejného pôsobenia. Čo pokladá v Ježišovom posolstve za podstatné, vysloví Marek dvomi vetami. V tej prvej oznámi, že doba dozrela na Božie kráľovstvo. V druhej vete sa Ježiš obracia na ľudí a vyzve ich ku dvom rozhodnutiam: Kajať sa a veriť evanjeliu.

Púšť sa vo Sv. písme objavuje vo viacerých významoch. Nemusíme si predstavovať krajinu, čo je samý piesok, ale je to územie, ktoré je pre život náročné. Preto sa púšť označuje za miesto skúšky. V dejinách Izraela sa púšť stala aj miestom slobody. Na púšť utiekol mladý Mojžiš, keď sa chcel ukryť pred faraónovým hnevom, a keď ho Boh po dlhých rokoch oslovil, aby pomohol trpiacemu ľudu v Egypte, na tú istú púšť ľud vyviedol, aby ho z utrpenia vyslobodil. Ľudia žijú radšej v úrodnej krajine, v mestách a dedinách, kde je dostatok prostriedkov na živobytie. Na púšť sa ale odchádza vtedy, keď sa ten zabezpečený život nedá vydržať, lebo sa mení na utrpenie. Tak sa stala pre Izraelitov aj pustatina medzi Egyptom a Palestínou na niekoľko desaťročí priestorom síce nehostinným, ale slobodným. V neskorších obdobiach odchádzali do púšte ľudia, ktorí sa tam potrebovali ukryť, alebo takí, čo si chceli urobiť odstup od bežného ruchu, chceli si premyslieť niektoré dôležité rozhodnutia a nájsť si čas na modlitbu. Z týchto dôvodov aj Ježiš prv, ako začal verejne pôsobiť, prežil istý čas na púšti – v tichu, modlitbe a samote. Takže pre niektorých ľudí púšť, pustatina, priestor ticha nie je vyhnanstvom, ale (ako sa zmieňuje evanjelium) priestorom, kam nás zavedie Duch Boží.

Môže znieť divne, že je to súčasne priestor, kde nás pokúša diabol. Satan, ako sme čítali, pokúšal na púšti aj Ježiša. Púšť však nie je žiaden osobitný priestor, kde by mal diabol pôsobiť. Ako vieme, Ježišovi diabol často protirečil aj v synagóge, v kostole. Rozdiel je len v tom, že na púšti to diabolské sa neozýva z úst niekoho iného, ale ozýva sa v nás ako naša vlastná možnosť. Toto pokúšanie je druhá stránka mince – priestoru slobody. Sloboda nejestvuje bez možnosti o ňu prísť. Pokušenia na púšti sú naše vnútorné otázky, ktoré si kladieme, aby sme si vyjasnili, o čo nám ide...

Posolstvo pápeža Františka na tohoročné pôstne obdobie je plné obrazov a odkazov na slová Sv. písma, ale treba sa doňho pozorne začítať, aby sme ho porozumeli. František píše, že treba najprv vidieť skutočnosť. Vidíme ju správne? Pápež dnešný svet prirovnáva svetu pod vládou faraóna. Je to model bohatstva, úspechu a hospodárskeho rastu, v dôsledku ktorého sú ničené zem, vzduch a voda, a tiež naše duše. Faraóni, vládcovia dnešného sveta, ako píše František, ničia aj naše sny, bránia výhľadu na nebo, v dôsledku čoho sa nám zdá, že žiadna zmena, žiaden iný svet, ani nie je možný. Pôstne obdobie máme prežiť práve ako náš odstup od skutočnosti, v ktorej sme, aby sme z toho odstupu tú skutočnosť lepšie videli. V tomto zmysle je pôstny čas ako naša púšť, náš priestor slobody, v ktorom odmietneme slúžiť pánom sveta a volíme si Boha za svojho Pána. Zároveň, netreba zakrývať, tento čas je aj časom boja. František vyzýva k boju proti dnešným modlám, čím myslí napríklad pripútanosť k peniazom, k určitým myšlienkam a cieľom, k predstavám o úspechu, ale aj k určitej tradícii či dokonca k niektorým ľuďom. Vysvetľuje, že ľudia sú modlami, keď nás neposúvajú k slobode a radosti, ale nás paralyzujú a stavajú nás proti sebe.

Vytvoríme si v tejto pôstnej dobe priestor slobody, aby sme videli, čo sa naozaj deje – v nás i okolo nás? Aby sme videli, čo nás naozaj nivočí a proti čomu máme bojovať? Toho, čo František nazýva modlami, je veľa: „Je to model bohatstva, úspechu a rastu, kvôli ktorému je dnes svet ničený, i naše sny a duše...“ V spoločnosti sa hádame, ktorá politická skupina je horšia, a v cirkvi sa hádame, kto sú tí viac hriešni, ku ktorým sa vraj nemáme ani priblížiť.

Bojovať treba, ale nie proti sebe. Bojovať potrebujeme proti modlám, proti tomu, čo nás ohlupuje a drží pod krkom. Od tohto sa máme odvrátiť, teda kajať, a obrátiť sa k evanjeliu. Máme uveriť, že je možný iný svet a iný život – taký, aký nám ukázal Ježiš. On túžbu po ňom vkladá práve teraz aj do našej mysle a do nášho srdca.