Homília - 4.2.2024

Dnes slávime 5. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítania zo Sv. písma začínajú úryvkom z Knihy Jób. Jób je v Starom zákone vykreslený ako poctivý veriaci muž, ktorého stíhajú mnohé pohromy. Jób zažil veľké sklamania, ale svojej viery sa nikdy nevzdal. Toto čítanie je úvodom k evanjeliu, v ktorom sa spomína, ako celé mesto prišlo za Ježišom, aby uzdravil ich chorých. Ježiš mnohým pomohol, ale napokon odišiel, aby sa venoval inej činnosti. Dôležité je pochopiť, že náboženská viera pomáha k zdraviu, ale hlavný zmysel viery nie je v tom, aby sme neochoreli. Apoštol Pavol sa v druhom čítaní vyznáva, že všetkým chce byť všetko – nie, aby sa všetkým páčil, ale aby ľudí získal pre evanjelium. Pavol vedel, že nikdy všetkých nezíska, ale pokladal za dôležité ísť ľuďom v ústrety.

Homília

Viackrát sa mi stalo, že som sa rozprával s neznámym človekom, a keď počas rozhovoru vyšlo najavo, že som kňaz, mal ten človek potrebu povedať: Viete, aj ja som veriaci, ale do kostola nechodím. Dôležité je predsa robiť dobre, byť dobrým človekom... Iste, kto by namietal? Ale veci nie sú také jednoduché, ako sa môžu zdať.

V dnešnom úryvku z 1. kap. Markovho evanjelia sa nám predkladá obraz zo začiatku Ježišovho verejného pôsobenia. Ježiš robil dobre, mnohým ľuďom pomohol k zdraviu, vyslobodil ich z rozličných chorôb i z posadnutosti: „Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách do Šimonovho domu“ (Mk 1,33). Nad ránom sa však Ježiš v tichosti vytratil a odišiel na osamelé miesto. Keď ho jeho priatelia našli, nedal sa presvedčiť, aby sa vrátil. Odôvodnil to tým, že má ísť do ďalších mestečiek, aby aj tam kázal. Doslova povedal: „Nato som prišiel“ (Mk 1,38).

Ako tomu máme rozumieť? Azda dôležitejšie je kázať ako pomáhať a uzdravovať? Otázka môže byť, čo v Ježišovom prípade znamená kázať. Isté je, že Ježiš, keď začal verejne pôsobiť, nesprával sa ako kandidát na nejakú funkciu, ktorý vystupuje pred ľuďmi, aby získal ich podporu. Nesprával sa ako obchodník alebo herec, ktorý hľadá záujemcov o svoju produkciu. Ježiš na začiatku nebol nápadný. Pred ľuďmi vystupoval podobne, ako keď medzi nami niekto vstane a ide čítať zo Sv. písma. Raz po bohoslužbe v synagóge ho Šimon pozval k sebe na pohostenie. Ako sme čítali, mal chorú svokru. Ježiš nepovedal, že ju ide uzdraviť, len ju šiel pozdraviť, podal jej ruku, a ona ozdravela. Pravdepodobne sa o tom dozvedeli susedia, tak sa stalo, že prišlo mnoho ľudí k Šimonovi a chceli, aby aj ich Ježiš uzdravil. Ježiš pomohol mnohým, ale v úlohe liečiteľa nezostal. Ako sám povedal, prišiel, aby kázal.

My dnes chápeme kázanie ako rozprávanie kňaza v kostole. Cirkev úradne nazýva kázeň gréckym slovom homília, čo sa chápe ako výklad Božieho slova. Pri tomto výklade ani tak nejde o odborný výklad každého slovka, každej historickej a literárnej súvislosti. Ide najmä o to, aby sme si pomohli uprostred nášho bežného života rozpoznávať Božiu prítomnosť. Možno sme sa už stretli s takou trojčlenkou, ktorá v krátkosti vystihuje, čo máme robiť: vidieť, premýšľať, konať. Prvé je vidieť, poznať skutočnosť, druhé je premyslieť, meditovať, precítiť, a tretie je konať, konkrétne niečo urobiť. Tento postup sa odporúča použiť vo všetkom, čo sa nás týka, čo robíme. Nie je dobré začínať od konca, od činnosti. Je aj také príslovie, že „dvakrát meraj a raz rež“. Teda, najprv si premysli, potom konaj. Pre Ježiša kázať znamenalo svedčiť o Božej prítomnosti, rozpoznávať Božie oslovenie a konanie v našom svete, a potom s tým Božím konaním spolupracovať. Táto spolupráca s Bohom sa nedá zúžiť len na okamžité uzdravovanie či okamžitú charitu. Iste, urobme, čo môžeme, ale neprepadnime predstave, že je to len na nás. Preto bolo pre Ježiša dôležité odísť na osamelé miesto a modliť sa.

Spomenutá trojčlenka je použiteľná na všetko v našom živote. Najprv treba správne vidieť skutočnosť, udalosti, problémy, záujmy. Nie je to vôbec jednoduché. Niekedy sa nám zdá, že vieme a vidíme, ale vôbec to nemusí byť pravda. Skutočnosť často nie je to, čo sa nám ukazuje. Takže, ako vidíme, ako sa snažíme vidieť, počuť, vnímať? A potom, ako si to videné, zažité, spracúvame vo svojej mysli, vo svojom srdci? Neponáhľajme sa, stíšme sa, i nehanbime sa priznať, že niekedy nevieme ako ďalej. Po istom čase sa v nás čosi rozsvieti, povzbudí, a potom pôjdeme ďalej.

Mám malú knižku, ktorú napísal vzdelaný Indián z Dakoty vo vďačnej spomienke na svojho starého otca, s ktorým sa ako chlapec často rozprával o zmysle a kráse života, aj o význame bolesti. Raz mu starý otec rozprával o jednom mužovi, ktorého volali Ten, čo stojí sám. Bol to dobrý a spoľahlivý bojovník. Mal dobrú ženu a dve deti. Stalo sa, že pri nešťastí v horách zahynula jeho milovaná dcéra. Bolo vtedy u Indiánov zvykom, že na znak smútku rozdali všetko, čo mali, celý svoj majetok. Po roku pri ďalšom nešťastí prišla o život aj žena toho muža. Opäť po pohrebe ten muž rozdal všetko, čo mal, potom vzal svojho syna a odišiel žiť sám do lesov. Rok po smrti svojej ženy sa vrátil do osady, aby usporiadal slávnosť na pamiatku svojej ženy a opäť obdaroval ostatných tým, čo počas roka získal. Potom sa vrátil do hôr. Prešli roky, medzičasom zostarol náčelník tých ľudí, a keď sa s ním radili, kto bude jeho nástupcom, povedal: „Vyhľadajte Toho, čo stojí sám, a požiadajte ho, aby sa stal vaším náčelníkom. Lebo každý, kto čelí bolesti tak ako on, je silný muž.“ Tak sa stal Ten, čo stojí sám, náčelníkom. Nie pre svoje hrdinské činy na bojisku, ale pre spôsob, akým sa vyrovnal s nešťastiami, ktoré ho postihli.

Kto naozaj vidí, aký je život, nepovie, že sa nepotrebuje modliť, ale premýšľa, aj mlčí, aj sa modlí, a až potom koná. Nech je nám v tom Ježiš najlepším príkladom a nech sú nám povzbudením všetci, čo sa osvedčili uprostred problémov, ktoré ich postihli.