Homília - 7.1.2024

Dnes slávime poslednú nedeľu vianočného obdobia, ktorá je pripomienkou Ježišovho krstu. Ježiš bol podľa evanjelia pokrstený Jánom v rieke Jordán a zároveň zažil zjavenie z neba; počul Boží hlas, ktorý sa mu prihovoril ako milovanému Synovi. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša vzniklo v čase rodiacej sa nádeje na vyslobodenie Židov zo zajatia. Prorok povzbudivými slovami pozýva všetkých, aby prišli a prevzali si dary, ktoré Boh dáva každému zadarmo. Ježišovho krstu a jeho krstenia Duchom Svätým týka sa aj čítanie z Prvého listu apoštola Jána. Apoštol používa pojmy voda, krv a Duch. Prvé dva vyjadrujú Ježišovu ľudskosť, tretí jeho božský pôvod. Všetko, čo je pozemské, potrebuje potvrdenie v Duchu. Všetko duchovné zasa potrebuje zažitie v tele, v konkrétnosti života.

Homília

V osobnom živote i v spoločnosti zažívame často také problémy, ktoré nás nevedú k nejakým radostným výhľadom do budúcnosti. Pri čítaní dnešného evanjelia si môžeme uvedomiť, čo nám chýba, v čom je problém. V osobnom živote máme skúsenosť s vlastnými hranicami (zdravotnými, psychickými, morálnymi) a v spoločnosti s veľkými peniazmi, s mocenskými manipuláciami, s ľudskou naivitou a rôznymi obavami, ale chýba to, čo sa nedá kúpiť ani zaplatiť: Chýba skúsenosť ducha i Ducha; skúsenosť ducha s malým „d“, teda skutočného zápalu za vec, za ľudí, za hodnoty, a tiež skúsenosť Ducha s veľkým „D“, teda Ducha Svätého.

Dnešný úryvok z Evanjelia podľa Marka spomína obe podoby ducha – úprimný zápal za vec i dar Ducha svätého. Ján Krstiteľ mal zápal za vec, za obnovu spoločnosti, a zvlášť náboženstva. Ohlasoval nevyhnutnosť zmeny, preto žiadal od ľudí zmenu čiže pokánie. Prvý krok bol zrieknutím sa pýchy, namyslenosti, že všetko je dobré také, aké je. Druhým bolo priznanie podielu vlastnej viny na stave vecí a tretím bol krst vodou, teda rituálny verejný úkon, že ponáram sa pod vodu, aby som nechal odplávať staré zmýšľanie a skutky a po vynorení stal sa účastníkom hnutia obnovy. Ján nezabúdal zdôrazňovať, že on „len krstí vodou“. Prečo zdôrazňoval toto „len“?

Kedysi sa hovorilo, že rodič, učiteľ či tréner môže rozpoznať talent a motivovať, ale z nikoho kvalitného človeka, odborníka, športovca či umelca neurobí. Rodičia, učitelia, tréneri, kňazi – máme teda motivovať, zapaľovať, povzbudzovať. Nemôžeme však za nikoho žiť, veriť, konať. V tom zmysle nemôžeme ani krstiť Duchom Svätým. Pravda, aj motivovať, zapaľovať je už veľká vec, môže to iba ten, kto je sám motivovaný, zapálený. Ján Krstiteľ sa odlišoval od iných „učiteľov náboženstva“ tým, že neučil poriadku, pravidlám, ale nadchýnal pre kritiku a sebakritiku, a najmä pre otvorenosť Duchu s tým veľkým „D“. Pred týždňom bola nedeľa Sv. rodiny. Hovorili sme o tom, čo znamená zasvätiť deti Pánovi, viesť deti k poznaniu, že Boh je ich prvý otec. Cítime ten rozdiel, keď rodič odovzdá dieťaťu skúsenosť, že „poslúchaj ma“ a keď odovzdá skúsenosť, že „Boh je tvoj Otec“. Iste, hranica medzi požiadavkou poslušnosti a odovzdaním vedeniu Ducha svätého je tenká, ale treba o nej vedieť a rešpektovať ju. Múdri duchovní sprievodcovia (či už sú to rodičia alebo kňazi a pod.) nenariaďujú, ale počúvajú, vnímajú, usmerňujú a sprevádzajú. Určite idú aj vlastným príkladom. V tom prípade odkazujú, ukazujú – nie na seba, ale na toho, kto bude krstiť Duchom Svätým.

Čo je takéto krstenie? Podľa podania Markovho evanjelia Ježiš, hneď ako vystúpil z vody, uvidel otvorené nebo a Ducha ako holubicu zostupovať na neho. Pritom počul z neba hlas: Ty si môj milovaný Syn, teším sa z teba. V týchto vetách je vyjadrené krstenie Duchom Svätým. Pravdepodobne si povieme, že Ježiš to zažil, ale nám ani nenapadne, že to isté má byť aj naša skúsenosť. Náš problém je v tom, že náboženstvo priveľmi prežívame zvonka a primálo zvnútra. Rodičia vtedy vedú deti k určitým pravidlám, kňazi učia nejakým poučeniam, ale málo si pomáhame, aby sme začuli hlas vo svojom vnútri, ktorý nám hovorí: Si môj milovaný, teším sa z teba. Teológ Eugen Biser túto skúsenosť nazýval: „Objavenie Ježiša ako nášho vnútorného učiteľa.“

Keď rozprávam s dospelými ľuďmi, ktorí neboli nábožensky vedení alebo sa svojej detskej viere vzdialili, nehovorím s nimi najprv o konkrétnych náboženských výpovediach, ktoré poznáme napríklad z vyznania Verím v Boha. Hovorím o sebavedomí, pýtam sa, na čom sa zakladá naše vedomie o sebe. Inak povedané, pýtam sa, pomáham pochopiť, kto sme a v čom vidíme svoju hodnotu. Niekedy pomôže aj nespokojnosť, túžba niečo zmeniť, či už v osobnom živote alebo v širšej spoločnosti. Odtiaľ sa dá ísť ďalej, k spoznaniu toho, čo je v našom vedomí, aký hlas počujeme v sebe. Keď sme príliš pojašení alebo zaujatí všetkými možnými vecami, samozrejme, nepočujeme nič. Máme v sebe len odrazy, odblesky z vonkajšieho sveta. A keď príde naozaj veľký problém, pohltí nás, utopíme sa v ňom.

V kresťanstve poznáme príbehy svätých ľudí, ktorí v určitej situácii zažili čosi ako otras, ktorý ich naštartoval na veľkú životnú zmenu. Mohlo ísť aj o vlastné zlyhanie, neúspech. V takej situácii niekto prepadne depresii a niekto iný sa otvorí pôsobeniu Ducha. Čo rozhodne? Rozhodne to, na čom si zakladáme. Kto len na sebe, prehrá. Kto na vonkajších okolnostiach, prehrá tiež. Kto sa vie načas stiahnuť, stíšiť, kto dokáže prosiť o silu ducha a dar Ducha, často s prekvapením zistí, že ten Duch vojde doň a dodá mu sebadôveru i schopnosť stať sa darom pre iných. Nech je to aj naša skúsenosť – skúsenosť pokrstených Duchom Svätým!