Homília - 26.12.2023

Dnes slávime sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka. Štefan zomrel asi v roku 30 v 1. storočí n. l., len dva roky po Ježišovej smrti. V tej dobe boli kresťania súčasťou židovského náboženského spoločenstva. Zo Sv. písma čítame úryvok z knihy Skutky apoštolov, v ktorom sa spomína, že Štefan vzbudil pozornosť medzi ľuďmi tým, ako pomáhal chudobným a ako dokázal svedčiť o Ježišovi medzi Židmi. Postavili sa proti nemu tí istí ľudia, ktorí odsúdili na smrť aj Ježiša. Štefanova smrť je opísaná podobne ako smrť Ježišova: Odovzdáva svojho ducha Ježišovi v nebi a odpúšťa svojim katom. Dnešné evanjelium nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli prenasledovania; Boh nám dá silu a schopnosť brániť sa v ťažkostiach a skúškach.

Homília

Sviatok sv. Štefana je v našom kalendári hneď prvý deň po Vianociach. Sviatok sa takto slávi už od prvých storočí kresťanstva. Niekomu sa môže zdať, že sviatok prvého kresťana-mučeníka, sa až tak nehodí k Vianociam, ktoré prežívame ako radostné a pokojné sviatky. Platí však, že ľudia, ako bol Štefan, nachádzajú sa v tej najväčšej možnej blízkosti k Ježišovi, ktorého narodenie na Vianoce oslavujeme.

Štefan sa prvý raz spomína v 6. kap. knihy Nového zákona Skutky apoštolov. Je uvedený na prvom mieste medzi mužmi, ktorých si kresťania vybrali na to, aby – povedané dnešnou rečou – riešili sociálne problémy v prvej cirkvi. Keď v Jeruzaleme pribúdalo kresťanov, pribúdali medzi nimi aj chudobní, ktorým bolo treba pomáhať. V ťažkej situácii boli najmä vdovy. Ani dnes to nemajú ľahké, ale v minulosti im mohla pomôcť len širšia rodina alebo náboženské spoločenstvo. Tieto spoločenstvá sa nazývali synagógy, ktoré sa delili nielen podľa mestskej štvrte, ale často aj podľa krajiny, skadiaľ pochádzali Židia, čo do nich chodievali. Spočiatku boli súčasťou týchto synagóg aj kresťanskí Židia. 

Zdá sa, že v tých grécky hovoriacich synagógach pôsobil Štefan. V Skutkoch apoštolov sa o ňom píše, že „plný milosti a sily konal veľké divy a znamenia“ (Sk 6,8). Pod tými veľkými divmi si môžeme predstaviť, že bol mimoriadne nápomocný chudobným, a navyše dokázal zo Sv. písma veľmi presvedčivo kázať o Ježišovi. To veľmi hnevalo niektorých členov tých synagóg a obžalovali ho u veľrady podobne, ako bol dva roky predtým obžalovaný Ježiš. Podľa Skutkov apoštolov obvinenie znelo: „Počuli sme ho hovoriť, že Ježiš, ten Nazaretský, zborí chrám a zmení poriadky, ktoré nám dal Mojžiš“ (Sk 6,14). V 7. kap. Skutkov apoštolov je potom uvedená dlhá obhajobná reč Štefana pred veľradou. V nej spomínal počnúc od Abraháma až po Ježiša, ako Boh konal v dejinách židovského národa a ako sa niektorí židovskí predstavitelia Bohu protivili. Napokon sa prihlásil k Ježišovi ako k tomu, kto je v nebi po pravici Božej. To jeho sudcovia nezniesli a odsúdili ho na smrť.

Čo Štefanových sudcov a vôbec Židov, čo neprijali Ježiša za Mesiáša, tak rozčuľovalo? Spomínajú sa dve veci: zborenie chrámu a zmena poriadkov, čo dal Mojžiš. Ide vlastne o to isté, čo sa vyčítalo Ježišovi. Ježiš si vážil chrám v Jeruzaleme, ale ako vieme, párkrát tam urobil aj protest a vyhnal z neho predavačov. Protestoval proti tomu, aby sa chrám s jeho úradmi, obchodmi a mocou zbožšťoval a zabúdalo sa pritom, že Boh nie je väzňom chrámu a že koná slobodne. To isté platilo pre Mojžišove zákony. Mojžiš bol Boží človek, z toho, čo pochopil, vytvoril zákony pre ľudí. Ale prečo by sa tie zákony nemohli zmeniť? Prečo by sme nemali vždy nanovo počúvať Boha a spoznávať, ako koná a hovorí cez svojich nových svedkov a prorokov?

Úlohou veľrady mala byť služba rozpoznávania toho, ako Boh koná a cez koho hovorí, aby ľudí nezviedli šialenci a pomätenci. Plnením tej úlohy však nie je, ak Boha takpovediac väzníme vo svojich zákonoch a predstavách. Vtedy sa totiž – ako na to upozornil Štefan – protivíme Bohu: „Vy tvrdošijní, s neobrezanými srdcami aj ušami, vy sa vždy protivíte Duchu Svätému“ (Sk 7,51). Cítime, že táto téma sa týka aj nás. Uctievame Boha alebo zbožšťujeme cirkev ako inštitúciu, ako úrad? Vážime si zákony, ktoré má cirkev, alebo vyhlasujeme, že sa už nikdy nemôžu zmeniť? Doba, v ktorej žijeme, sa veľmi líši od doby, v ktorej žili kresťania v minulosti. Našou úlohou je pýtať sa, čo je naozaj Božie, čo je trvalo platné, a čo naopak máme meniť, aby sme dnes slúžili Bohu a dielu jeho spásy medzi ľuďmi.

Pápež František má každý rok pred Vianocami významnú reč pre pracovníkov vo Vatikáne. Tento rok to bolo 21. decembra. Na záver svojho príhovoru prirovnal situáciu cirkvi k uhlíkom, ktoré sú ešte teplé, ale zahrnuté sú popolom, a tak niektorí ten oheň, tú žiaru už ani nevidia. Naopak, iní chránia ten popol a obviňujú všetkých, ktorí sa snažia uhlíky rozfúkať. František povedal: Je namáhavé roznietiť žeravé uhlíky pod popolom cirkvi. Dnešný boj je o tom, ako odovzdať nadšenie tým, čo ho už dávno stratili. 60 rokov po koncile stále diskutujeme o rozdelení na „pokrokárov“ a „konzervatívcov“. To však nie je ozajstné rozdelenie. Hlavný rozdiel je medzi „zamilovanými“ a „navyknutými“. To je ten rozdiel. Len milujúci môžu putovať, kráčať, ísť napred. (https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2023-12/vanocni-promluva-papeze-frantiska-k-rimske-kurii-naslouchat-ro.html)

Sv. Štefan je aktuálnejší, ako sa niekomu môže zdať. Cez Ježiša objavil slobodne konajúcu Božiu lásku a vďaka tomu dokázal konať veľké veci. Nevyhnutne narazil na tých, čo neboli zamilovaní, ale len navyknutí. Viera, ak má byť živá, žiada si lásku a láska si žiada odvahu. Nech sa sv. Štefan stane patrónom nášho úsilia o obnovu cirkvi a Božieho diela v dnešnom svete!